Podľa toho, ako sa striedali vlády, menili sa i pohľady na tento rezort, na to, kto je reprezentantom vidieka, družstvá či rodinné farmy. A medzitým sa život uberal svojím tempom. Poľnohospodárstvo sa stalo neatraktívnym a málo perspektívnym odvetvím.
Precitáme vo chvíli, keď ponuku v obchodoch ovládli zahraniční dodávatelia, keď máme neobrobené tisíce hektárov polí, lúky a pasienky sú bez čried, zato plné buriny alebo ich už pohltil les.
Už vari ani nemá zmysel hľadať vinníka. To, čo má zmysel, je spamätať sa, zobrať rozum do hrsti a konečne začať poriadne hospodáriť.
Dať šancu tým, čo pretransformovali družstvá, vybudovali solídne súkromné farmy, ale aj tým, čo chcú začať na pôde podnikať. Najmä by sme sa však na vidieku mali viac naučiť kooperovať, teda spolupracovať na všetkých úrovniach.
Slovensko je politicky rozdelené a rozhašterené. Hádam prichádza čas, keď si konečne uvedomíme hodnotu územia, krajiny, ktorú tak poctivo obrábali predchádzajúce generácie. Máme zodpovednosť voči nim aj svojim deťom. Poľnohospodárstvo si to zaslúži, spája sa s ním práca a výživa národa, identita s územím, kde sme sa narodili, životný priestor, ktorému hovoríme domovina.