Lebo to, že sa predseda SaS pred parlamentnými voľbami v roku 2010 stretol s Marianom Kotlebom, aby „zistil, či existuje nejaká nádej“ na oslabenie Slotovej SNS prostredníctvom ĽS NS, nie je zrada, ale absolútna strata súdnosti.
Na druhej strane, v prípade politika, ktorý informoval človeka z mafiánskych zoznamov o situácii vo vláde, by to nemalo byť až také prekvapujúce. Jednoducho Sulík.
Kým doteraz vznikali rôzne „proxy strany“, ktoré mali za cieľ oslabiť protivníkov a odobrať im nejaké percentá (nová SDĽ, TIP a pod.), Sulík túto metódu posunul ďalej – on síce žiadnu „zástupnú“ stranu nezaložil, ale vybral sa rovno za lídrom pravicových extrémistov, ktorý mal potenciál SNS odobrať hlasy.
Vo svojej zaslepenosti, si zjavne neuvedomil, že vyjednávať s neonacistom, aby oslabil inú stranu, je zahrávanie sa s ohňom. Ak by sa totiž Kotleba raz dopracoval k moci, zničil by aj jeho. Čo je však ešte hroznejšie, celú krajinu.
Pravda je, že líder SaS má ku Kotlebovi bližšie, ako by mu bolo milé priznať. A nielen nejaká emócia. Protieurópske postoje, rázne riešenia, či už v ekonomickej oblasti, alebo v menšinovej politike, oslovujú podobný typ voliča. Rozdiel je len v tom, že kým jeden sa nijako netají svojím radikalizmom, ten druhý je viac „salonfähig“.
Aj tu sa opäť ukazuje, prečo politici, ktorí cítia zodpovednosť za túto krajinu a majú jasne proeurópske postoje, nemohli ísť do koalície so Sulíkom.