V komisii dobre vedia, že sú podmienky, ktoré autokratický režim prezidenta Recepa Erdogana nielenže nespĺňa, ale z ktorých sa otvorene vysmieva. Hlavnou prekážkou vstupu Turecka do Európskej únie je dlhodobo jeho odmietavý vzťah k Cypru, ktorý je členskou krajinou. Lenže aj keby Erdogan Cyprus hneď zajtra uznal (napokon, vraj aj uvažuje o tom, že na oplátku aspoň uvoľní víza pre jeho obyvateľov), k Európskej únii ho to nepriblíži ani o centimeter.
Jeho režim totiž doma ostentatívne šliape po slobode slova a rovnosti pred zákonom, protiteroristickú legislatívu zneužíva na likvidáciu menšinových práv, vojnu za svojimi hranicami zneužíva na likvidáciu odbojných Kurdov a masu obetí tej vojny cynicky používa ako komoditu pri vydieraní Európy. To je vskutku partner ako lusk!
Štáty, ktoré neprijímajú kvóty už v princípe, si komisia sotva nakloní, keď sa inšpiruje tureckým prístupom k veci.
Aby sme nešírili hystériu, hneď dodajme dve veci. Zrušenie víz pre Turkov v rámci Schengenu sa nemá týkať práva zamestnať sa v únii. Išlo by iba o trojmesačné turistické a „biznis“ víza. Druhým faktom je to, že ak aj komisia zrušenie takejto vízovej povinnosti odobrí, na rade budú ešte členské štáty a Európsky parlament. Nepôjde teda o žiadne „o nás bez nás“.
Ako bude asi vyzerať rozhodovanie európskych politikov? Prvou skupinou je krajná pravica, ktorá je na vzostupe s každým ďalším „neeurópskym“ prisťahovalcom a ktorú nijako neumlčí vidina toho, že nás od ďalšieho prívalu utečencov odbremení 75 miliónov Turkov s bezvízovým stykom. Druhou skupinou sú politici, ktorí si myslia, že ak sa v niečom priblížia postojom krajnej pravice, oberú ju o argumenty. Treťou skupinou sú tí, čo sa boja vzostupu tých dvoch prvých, a tak im nechcú dávať zámienky.
Veľká časť z tých ostatných potom sotva nájde úľavu v uisteniach komisie, že zrušenie víz má byť len „podmienečné“, pretože komisia bude pravidelne preverovať, či Turecko spĺňa podmienky. Čo v situácii, keď Turecko žalostne nespĺňa podmienky už na samom začiatku, vyzerá ako vtip.
Tie štáty, ktoré neprijímajú snahu o prerozdeľovanie utečencov cez kvóty už v princípe, si zasa komisia sotva nakloní na svoju stranu, keď sa v plánovanej revízii dublinského protokolu v podstate inšpiruje tureckým prístupom k veci. Podľa britských Financial Times má vraj najnovší návrh obsahovať aj klauzulu, podľa ktorej tí, čo nechcú kvóty, budú musieť zaplatiť za každého utečenca prijatého „navyše“ niekým iným.
Na kvóty ako také či na strach z cudzincov môžeme mať rôzne názory, ak sa nám však nevidí vydieračský prístup diktátora Erdogana, nemá sa nám prečo páčiť, keď sa mu začnú pripodobňovať špičky demokratickej únie. Ale najmä: má niekto azda pocit, že takýto vývoj má čo i len teoretickú šancu priniesť nejakú celoeurópsku úľavu?