Plavčan minulý týždeň otvorene priznal, že nemá ujasnené, čo s knihou Petra Pišťanka a Dušana Taragela. Ujasniť mu to však pomohli zástupcovia zo Združenia katolíckych škôl Slovenska.
Nie, knihu zo zoznamu povinnej literatúry pre stredoškolákov rovno nevyradí, to by zaváňalo cenzúrou. Existujú predsa oveľa jemnejšie metódy, ktoré sú už vo svete odskúšané a vedú k vytúženému cieľu. Napríklad opakovať referendum dovtedy, dokiaľ neprinesie želaný výsledok (pozri opakované írske referendum o Lisabonskej zmluve).
Hoci odborná komisia minulý týždeň rozhodla, že kniha zostane v zozname povinnej literatúry, má zasadnúť ešte raz. Ak by náhodou aj tentoraz „rozhodla nesprávne“, tak sa môže stretnúť znova, a potom znova, až kým jej verdikt neuspokojí katolíckych pedagógov, ktorí majú obavy o morálny vývoj našej mládeže.
Žiaľ, nie je to prvý prípad, keď sa zapálení kresťania snažia suplovať úlohu literárnych vedcov. Minister vnútra Vladimír Palko (KDH) sa zahral na literárneho kritika v roku 2004, keď Nobelovu cenu získala Elfriede Jelinek. „Keď máme takúto veľkú literatúru, tak čarbanice na stenách verejných záchodov už ani nepotrebujeme,“ napísal veľký mravokárca.
Okrem toho, že sa zosmiešnil, tak jediné, čo dosiahol, bolo, že po knihe Milenky siahli zo zvedavosti aj tí, ktorí by ju inak nečítali. A podobný osud hrozí teraz kresťanským aktivistom, ktorí keby si zložili klapky z očí, tak by zistili, že kniha, akokoľvek cynická, je to posledné, čo deformuje dnešnú mládež.