A ledva sa skončilo sčítanie volebných lístkov, ozval sa štvrtý kádehácky klon, ktorý chce osloviť konzervatívnych voličov.
Samozvaných lídrov pravice sme tu už mali niekoľko, preto by človek očakával, že tí noví sa dokážu poučiť z chýb predchodcov. Predstava, že projekt decentralizácie, ktorý by znamenal vznik 16 kantónov, dokáže osloviť voliča, je však natoľko naivná, že sa ani nechce veriť, že s ňou vyrukoval Richard Rybníček. Ďalší pokus sľubujúci druhé Švajčiarsko je tak vopred odsúdený na neúspech.
Oveľa lepšie vyhliadky nemá ani projekt odídenca z Mostu-Híd Zsolta Simona, o ktorom sa začína v kuloároch šepkať. Tých zhruba 300-tisíc duší, ktoré si medzi sebou delia Most-Híd a SMK, je príliš málo na to, aby sa ušlo ešte aj tretiemu.
Veď berényiovcom na vstup do Národnej rady nestačí ani 100-tisíc hlasov od ich verných. Aj keby sa Simonovi podarilo zmobilizovať tých, čo nevolili, a zároveň odhryznúť z tohto koláča, nestačilo by mu to. V konečnom dôsledku by sa mohlo stať, že do parlamentu by sa nedostala ani jedna „maďarská“ strana. Matematika jednoducho nepustí.
Lídri pravicových strán však akoby nevedeli rátať. A keďže od roku 1992, keď na mítingoch blúznili o volebnom víťazstve, sa v tomto smere nič nezmenilo, sú odsúdení na opakovanú trpkú porážku.