A hoci Jozef Mihál ešte svoju kandidatúru ani nepotvrdil, tak zatrúbil do útoku. Blesková preventívna vojna mu má zabezpečiť, že v SaS už nebude nik, kto by ho mohol ohroziť.
Svojím poňatím politiky sa tak Sulík nijako nevymyká zo zažitého modelu, v ktorom je osud politických strán úzko spätý s ich lídrom. Stranícky systém na Slovensku nielenže netoleruje žiadne frakcie (o čom sa mohli presvedčiť jeho bývalí kolegovia – odídenci z SaS, keď Daniel Lipšic v záujme zefektívnenia fungovania strany Nova „demokraticky“ zrušil frakcie), ale ani náznak odlišného pohľadu, ktorý je okamžite sankcionovaný.
„Hlavný prúd som ja,“ platilo za Mečiara a rovnako platí aj za Sulíka. To, že jeho stranícki kolegovia sa po niekoľkých rokoch prebudili a zistili, že vlk, s ktorým vyjú, môže aj hrýzť, je len vizitkou, akí boli voči vodcovi svorky zaslepení. Najmä keď nešlo o prvý prípad. Museli predsa vidieť, ako sa porátal s kollárovcami, ktorí si „dovolili“ vyjadriť nesúhlas.
Je veľmi pravdepodobné, že Sulík si svoju pozíciu v SaS o mesiac poistí, no predčasný kongres bude mať aj vedľajšie efekty. Ak chcel stranu konsolidovať, tak v nej možno práve vykopal hlbokú priekopu, lebo tí, ktorí liberalizmus nevnímajú iba čisto ekonomicky, ale snažili sa mu dať aj hodnotový rozmer, teraz budú onálepkovaní a zatlačení do kúta, pričom v nich bude narastať pocit, že ich oklamal. A tak ako zázračne saskárska hviezda v r. 2016 zažiarila, poľahky sa môže stať, že v r. 2020 zhasne.