Známe sú aj prípady emigrantov, ktorí si na Západe nezvykli a rozhodli sa vrátiť, hoci vedeli, že ich doma nič dobré nečaká.
Silnú nostalgiu za domovom cítila aj časť asýrskych kresťanov, ktorí k nám prišli pred Vianocami. Nemožno sa preto čudovať, že sa rozhodli pre návrat do Iraku. Po tom, čo prišli o majetok, časť rodiny, priateľov, svoj jazyk i kultúru, pre nich iste nebolo ľahké sa u nás adaptovať.
Vrátiť sa do Mosulu, ktorý je takmer dva roky v rukách džihádistov, je pre mnohých z nás nepochopiteľné, lebo hlas rozumu velí zostať. Pre nich je to však v prvom rade miesto, kde vyrastali a ktoré dôverne poznajú. Ak boli odlišnosť kultúr a smútok za domovom natoľko neprekonateľné, že volanie po domove prehlušilo aj strach o život, treba to rešpektovať.
Vyvstáva však otázka: Ak projekt presídlenia asýrskych kresťanov bol naplánovaný a ľudia sem prišli dobrovoľne, no napriek tomu sa niektorí vrátili, koľkí z tých migrantov, ktorí by k nám boli pridelení podľa kvót, by tu aj reálne zostali?
Ako sa ukázalo v susednom Česku, okrem túžby po domove a odlišnosti kultúr, existujú aj iné motivácie, podľa ktorých sa utečenci rozhodujú, či zostanú žiť v tom alebo onom štáte. V prípade, že si sami môžu vybrať krajinu, ktorá im garantuje vyššiu kvalitu života, tak hlasujú nohami. To, čo je úplne prirodzené, nechápu len sociálni inžinieri, ktorí sa snažia presadzovať veci, ktoré sú proti ľudskej prirodzenosti.