Problémy nášho zdravotníctva sa nevyriešia podľa toho, akej farby sú volebné lístky, ktoré hádžu do urien ministrovi poradcovia či podriadení. Ale veď o to nikdy ani nešlo.
Problémom nášho zdravotníctva nikdy neboli politické sympatie štátnych úradníkov na ministerstve. Keď už, boli to skôr ich „sympatie“ ku klanom a k finančným konglomerátom, ktoré si z tohto rezortu urobili dojnú kravu. Naprieč politickým spektrom. Napríklad pri písaní zákonov, ktoré odstrihli verejné nemocnice od všetkého, na čom sa ako-tak dalo zarobiť, neviedla ruku politikov ich láska k Winstonovi Churchillovi. Oveľa viac ich viedla príchylnosť ku skupinám, ktorým sa uprostred chátrajúceho zdravotníctva aj takto otvoril zlatonosný Klondike. A ktovie, podaktoré z tých zákonov možno ani nepísali politici. Tí boli len doručovateľmi do Národnej rady, kde za ne potom ochotne dvíhali ruky.
Je preto nezmysel kádrovať Druckera podľa politickej príslušnosti jeho ľudí. Ich (prípadná) príslušnosť k organizovaným vykrádačom zdravotníctva by však bolo čosi celkom iného. Zaviesť centrálny nákup drahých prístrojov a inej zdravotníckej techniky? Samozrejme – už včera bolo neskoro. Odmeňovanie pracovníkov podľa výkonu? Ak sa pravidlá takého odmeňovania nastavia spravodlivo a transparentne, väčšina zdravotníkov určite proti nim protestovať nebude. Oddlžiť nemocnice a nastaviť systém, ktorý odhalí, ktorá nemocnica kolabuje čisto z dôvodov zlého manažmentu?
To všetko sú veci, ktoré znejú možno až príliš dobre na to, aby sa im dalo len tak od zeleného stola uveriť. Pravdou je, že už aj ich čiastočné splnenie (či splnenie iba niektorých z nich) bude záslužným činom. Konečný verdikt sa však z excelovských tabuliek nevylúpne.
Slovensko je na chvoste krajín OECD v pomernom počte úmrtí, ktorým sa dalo predísť. Takmer polovica z pacientov, ktorých naše zdravotníctvo každoročne nezachráni (ak ich priam rovno nedorazí), mohla žiť či aspoň žiť dlhšie. To je konečné a najvyššie kritérium, ktoré si verejnosť všíma.
Nie všetko, čo je najlacnejšie, je aj najlepšie. V zdravotníctve dokonca takmer nikdy nie. Naše zdravotníctvo nepotrebuje len lacné nákupy a nemocnice, ktoré radšej nič nerobia, ako by mali zväčšovať svoj dlh. Naše zdravotníctvo potrebuje rázne prekopať systém poisťovní, ktorý umožňuje, aby prekvitali, zatiaľ čo my sa (aj) vďaka ich manažérskemu prístupu k platbám za výkony zapisujeme do nekonečných poradovníkov na inde bežné operácie. Potrebuje tiež, aby sa štát prestal k platbám za svojich poistencov správať ako k položke, ktorá prispieva ku konsolidácii verejných financií, pretože tie platby na patričnej úrovni sú jeho psou povinnosťou. A tak ďalej.
Pri tomto všetkom je úplne jedno, koho volia ľudia na ministerstve. Nie je však jedno, za koho kopú. A to musí byť pod drobnohľadom.