Jediné, na čom by v skutočnosti malo záležať, je však odpoveď na jednoduchú otázku: fungujú sankcie alebo nie? Ak fungujú, sú výsledky, ktoré prinášajú, pre Európu priaznivé alebo nie? Ako to už s odpoveďami na jednoduché otázky chodí, aj táto je sakramentsky zložitá. Na jednej strane je zrejmé, že Rusko nie je v dobrej ekonomickej kondícii. Poslali ho však do recesie európske sankcie? O tom sa dá pochybovať, a mnohí tak aj činia.
Potrestáme Putina všetkým možným, zatiaľ čo za chrbtom prísne sa tváriacich politikov sa čulo obchoduje práve s tým, čo by naozaj zabolelo všetkých?
Za normálnych okolností by krajina s veľkosťou Ruska a s takou surovinovou základňou, akú má, mala byť schopná zaplavovať Európu svojím tovarom. Ak nie rovno zaplavovať, aspoň by ju malo byť vidieť doslova na každom kroku. Lenže Rusko nie je Nemecko, Čína ani Kórea. Jeho exportné možnosti sú, napriek slabej mene, ktorá by mala vývozom pomáhať, až prekvapujúco skromné.
Značka Made in Russia nebola v Európe rozšírená ani pred sankciami a nerozšíri sa ani dlho po nich. Ak nerátame vysoko špecifické, zväčša strojárske položky, ruské firmy nemajú veľmi čo ponúknuť. V drvivej väčšine vyrábajú pre domáci trh. Lenže ten nepoložili na kolená chýbajúce európske jablká a grécke citrusové plody či zelenina. Oveľa hlbšie ho zasiahol prudký pokles cien ropy. Pretože Rusko je v prvom rade vývozca vlastných surovín.
Ak by teda bola Európa chcela naozaj bolestivo zasiahnuť režim Vladimira Putina za jeho vojnu-nevojnu proti susednej Ukrajine, musela by uvaliť embargo na ruské strategické suroviny. Samozrejme, práve to však urobiť nemôže, pretože by si tak akurát strelila do vlastného kolena. Bez ruského plynu by momentálne v Európe nastala taká kríza, o akej sa už zopár generáciám ani nesnilo. Takže čo? Potrestáme Putina všetkým možným, zatiaľ čo za chrbtom prísne sa tváriacich politikov sa čulo obchoduje práve s tým, čo by naozaj zabolelo všetkých (Nord Stream)?
Neznamená to, že sankcie sú celkom neúčinné. Nezabúdajme napríklad, že svojho času to boli práve predstavitelia dvoch európskych krajín (Nemecka a Francúzska), ktoré v rámci sankcií dokázali naozaj Putina zasiahnuť, kto primal Rusov k tomu, aby tí priviedli donbaských separatistov k rokovaciemu stolu v rámci dohody Minsk II. Sankcie Rusko určite bolia, i keď možno nie natoľko, ako by si niekto myslel.
Čím sa však bude riadiť rozhodovanie EÚ? Najskôr tým, čím vždy. Rozhodujúce nebudú ani tak postoje národných reprezentácií k Rusku či Putinovi (hoci aj to zaváži: napr. Viktor Orbán a Alexis Tsipras), ako skôr ich postoje k únii (opäť Orbán). Platí to koniec koncov aj v našom prípade. Hoci staronový premiér Robert Fico nikdy nezabudne zdôrazniť, že sankcie sú hlúposť, vždy, keď príde na vec, Slovensko hlasuje vedno s ostatnými, pretože jednota EÚ je preň rozhodujúca.