V krajine, ktorá si vyjednala rabat, ponechala si vlastnú menu a nie je súčasťou Schengenu, len ťažko možno hovoriť o nejakom diktáte Bruselu. Ak majú napriek tomu Briti pocit, že ich suverenita je nejakým zásadným spôsobom obmedzená, tak by mali vedieť, že skutočný diktát by prišiel až po odchode z únie. Keď argumentujú príkladom Nórska alebo Švajčiarska, zabúdajú, že obe krajiny prijali väčšinu európskeho zákonodarstva, čiže tú nenávidenú „bruselskú reguláciu“, proti ktorej sa chystajú vzbúriť.
Preto by britským euroskeptikom bolo azda vhodné pripomenúť, že vždy je lepšie byť subjektom ako objektom. Je oveľa výhodnejšie, ak sa Británia môže spolupodieľať na rozhodovaní v rámci EÚ, ako sa len pasívne prizerať, na čom sa dvadsaťsedmička dohodla. V prípade, ak bude „z kola von“, bude musieť akceptovať podmienky EÚ.
Rovnako naivné je myslieť si, že v dnešnom čoraz viac globalizovanom svete možno uplatňovať nejakú formu „splendid isolation“. Ak sa Britom niečo v EÚ nepáči, majú možnosť presadiť zmeny. Ako ukazuje aktuálny príklad týkajúci sa obmedzenia vyplácania rodinných prídavkov zahraničným pracovníkom, ktorých deti nežijú vo Veľkej Británii, je to možné.
Last but not least: Albión nie je Nový Zéland. Či sa mu Európa pozdáva, alebo nie, svojho suseda sa nikdy nezbaví.