V čase, keď o tom, že teraz si konečne „môžu vziať späť svoju krajinu“, hovoria figúrky typu Nigela Faragea, je jasné, akému typu politikov zadul vo štvrtok z Britských ostrovov čerstvý vietor do plachiet.
O „braní si späť“ svojej krajiny už niečo vieme aj u nás. Od fantastov snívajúcich o osamelom slovenskom ostrove bez znalostí základných faktov o európskej realite, cez blúznivcov, čo si myslia, že ľudová spravodlivosť je to, čo chcú oni osobne, až po cynikov, ktorí si myslia, že od následkov ich vlastnej nezodpovednosti ich nakoniec ešte vždy zachránia ich peniaze. O nedostatkoch Európskej únie, o spôsoboch, akými presadzuje niekedy aj otázne politiky, či o jej demokratických deficitoch sa môžeme baviť do skonania sveta. V tejto chvíli však nemajú prevahu jej reformátori, ale jej hrobári.
Osamelé ostrovy typu Slovenska by sa veľmi rýchlo po zániku únie premenili na ostrovy pokladov pre domácich a medzinárodných pirátov. S tým, že vo vzniknutom vákuu by neexistovali nielen politické, ale ani právne a ekonomické nástroje, ako ich zastaviť v drancovaní. Európska únia je pri všetkých svojich chybách jedinou dnes existujúcou zárukou mieru a stability na našom kontinente. Udržanie Slovenska v týchto kontextoch je prvoradou úlohou dnešnej generácie.
Samozrejme, že rozhodnutím odísť z únie sa zo Spojeného kráľovstva nestáva nepriateľ ani vyvrheľ. Samozrejme, že politici únie i Británie budú musieť napokon prísť s nejakými rámcami udržiavania blízkych a priateľských vzťahov v ďalšej budúcnosti. Nebude to však rovnaké ako doteraz. Nič už nebude rovnaké pre Európsku úniu ani pre Britániu.
Práve preto predstavitelia únie v prvotnom šoku z výsledku britského referenda apelovali na jednotu zostávajúcej dvadsaťsedmičky. Na tom sa zhodli Jean-Claude Juncker, Donald Tusk i Angela Merkelová. Nehovorili pritom všetci celkom to isté. Na jednej strane predseda Európskej komisie zdôraznil, že proces odchodu Veľkej Británie sa musí začať „čo najskôr“, čím narážal na blazeovanosť, s akou odchádzajúci britský premiér Cameron, ale najmä jeho možný nástupca Boris Johnson hovoria, že sa niet kam ponáhľať s vyvolaním článku 50 Lisabonskej zmluvy o odchode členskej krajiny z EÚ. Na druhej strane nemecká kancelárka vyhlásila, že momentálne je najdôležitejšie stráviť nejaký čas „upokojením sa“.
Európa potrebuje oboje naraz. Naťahovanie výstupných procesov s Britániou nepomôže nikomu, len odstredivým silám na kontinente. Ak existuje vôbec nejaká šanca na relatívne bezbolestný rozvod, isto bude väčšia vtedy, keď bude rýchly, ako keby sa zbytočne vliekol. Na druhej strane sa však Európa z tých istých dôvodov potrebuje aj upokojiť. Napokon, ako to povedal aj predseda Európskej rady Tusk: je to historický moment, to však neznamená, že máme byť hysterickí. Nie preto, že sa nič nedeje, ale práve preto, že v stávke je všetko.