Veľmi dobre totiž vedia, že v prípade predčasných volieb by sa už do parlamentu nedostali. V Sieti však veci fungujú zjavne inak…
Po tom, čo pred dvoma týždňami piati poslanci vyslovili svojmu predsedovi nedôveru, rošády v strane pokračujú. Vzbúrenci sa rozhodli založiť vlastnú platformu Za zodpovednú politiku. Keby sa Sieti podarilo zlúčiť všetky stredopravé strany, ako to mal Radoslav Procházka v úmysle, tak by vytvorenie frakcií nebolo nič zvláštne, ba možno by to bolo i žiaduce. Zakladať však platformu v rámci strany, ktorej aktuálne preferencie sa pohybujú na úrovni štatistickej odchýlky, znie dosť bizarne.
Za touto bizarnosťou sa však skrýva snaha spomínanej pätice vytĺcť z momentálnej situácie, čo sa dá. Výčitka, že predseda Siete s nimi nekomunikuje, má iba zastrieť fakt, že aj oni chcú svoj podiel.
Procházka totiž nikdy nebol tímový hráč, a preto mal problémy už v KDH. Keďže veľmi dobre vedeli, s kým majú dočinenia, bolo by naivné očakávať, že sa zrazu zmení. A keď mali voči nemu naozaj výhrady, bolo by férovejšie, keby zo strany odišli, ako to urobil Miroslav Beblavý a spol.
To, čo sa však v Sieti odohráva, by sa dalo nazvať veľkou Hrnčiarovou hrou. Martinského primátora už dlho obchádza povesť schopného obchodníka, ktorý sa vie s každým dohodnúť. Jeho zákulisné rokovania so Smerom boli takpovediac verejným tajomstvom. Keď jeho úsilie „vytunelovať“ Sieť Procházka stopol a odvolal ho spolu s Martinom Fedorom, vzbúrenci sa rozhodli vrátiť úder. „Nami poverení zástupcovia nás budú zastupovať na rokovaniach s koaličnými partnermi,“ oznámil poslanec Fedor.
Z Procházku tak urobili kráľa bez kráľovstva, ktorému zostanú akurát tak dlhy. Aj keď sa Sieť už de facto rozpadla, bolo by chybou myslieť si, že koalícia príde o päť poslancov. Práve naopak. Tým, že „platformisti“ deklarovali, že chcú „podporovať programové vyhlásenie vlády a požadujú napĺňanie priorít Siete pri zostavení vlády“, znamená to, že Robert Fico s Andrejom Dankom a Bélom Bugárom môžu pokojne spávať.
Samozrejme, nebude to zadarmo. No môžu si byť istí, že spomínaná pätica im bude „zobať z ruky“. Niet totiž najmenšieho dôvodu, aby model, ktorý sa osvedčil už za druhej Dzurindovej vlády, nefungoval aj za tretej Ficovej. Navyše, keď sa platformisti sami núkajú. To, že ide o ďalší neštandardný krok, ktorý nemá nič spoločné so zodpovednou politikou, ktorou sa hrnčiarovci oháňajú, azda netreba zdôrazňovať. Netreba však ľutovať ani Procházku, lebo ten, kto má priveľké ambície, neustále lavíruje a nedokáže spolupracovať s ostatnými, nemá čo vo vysokej politike hľadať.
Procházkov príbeh by sa však mohol stať poučením pre tých, ktorí sa rozhodnú založiť nejakú novú stranu. Iba profesionalita vo svojom odbore a silné ego nestačia.