Vo výnimočnom stave už viac ako pol roka žije aj Francúzsko, a Erdogan to nezabudol pripomenúť. Výnimočný stav sa vraj nijako nedotkne každodenného života ľudí, pretože jeho cieľom je len ochrániť demokraciu a ľudské práva v krajine. Isteže. Ako to myslí, ukázal Erdogan už vo chvíli, keď práve francúzskemu ministrovi zahraničných vecí, ktorý vyjadril znepokojenie nad rozsahom čistiek v Turecku, odkázal, že „sa má starať o svoje veci“.
Ak stihol turecký autokrat rozvrátiť súdnictvo, zničiť akademické slobody, preorať štátnu správu a s pomocou svojich početných prívržencov v uliciach zastrašovať moderne a sekulárne uvažujúcu polovicu tureckej spoločnosti prakticky za prvé tri dni po pokuse o prevrat, čo všetko sa asi chystá stihnúť za tri mesiace? Už iba teoretický výpočet právomocí, ktoré prezidentovi a vláde priznáva výnimočný stav, je hrozivý.
Erdogan a kabinet budú môcť vydávať zákony bez súhlasu parlamentu. Tieto zákony a nariadenia nebude môcť zvrátiť dokonca ani ústavný súd. Exekutíva bude môcť obmedziť právo na slobodné šírenie informácií (už v prvých dňoch prišli o akreditáciu tucty žurnalistov a zablokovali dve desiatky k vláde kritických internetových stránok) a tiež právo na slobodné zhromažďovanie sa. Je viac než zrejmé, že Erdoganov režim sa nebude pri využívaní týchto extra právomocí rozpakovať.
Už vyhlásenie o pozastavení platnosti Európskej konvencie ľudských práv v Turecku ukázalo, akým smerom sa veci budú uberať. Konvencia totiž naozaj môže byť dočasne suspendovaná, lenže iba v presne stanovených prípadoch (napr. vojna či iné bezprostredné verejné ohrozenie) a pri dodržaní presne stanovených podmienok (trest smrti v rámci právneho procesu je neprípustný tak či onak). Šéfka diplomacie Európskej únie Federica Mogheriniová a eurokomisár pre otázky rozširovania Johannes Hahn, ktorí na to Erdogana spoločným vyhlásením vo štvrtok upozornili, musia vedieť najlepšie, ako málo si dnes v Erdoganovom tábore zo znepokojených reakcií zahraničia robia.
O prípadnom začlenení Turecka do únie sa vedú dlhodobé diskusie. Od slaboduchých úvah o jeho údajnej nekompatibilite s „kresťanskou Európou“ až po vážne otázky demokracie a ľudských práv. Týždeň po neúspešnom puči je jasné, že diskusia sa odkladá ad acta. Na rad prichádza otázka, ako pomôcť tureckej spoločnosti vybŕdnuť zo zlého sna, v ktorom sa ocitla priamo pred našimi očami.