Ak si niekto predstavuje kontrolu moci ako veselicu pod holým nebom, na ktorej účastníci v prestávkach medzi vystúpeniami pozvaných kapiel čítajú zoznamy politických oponentov a pri každom mene skandujú „do basy, do basy!“, potom sa kontrola mení na bezvýchodiskové ventilovanie vášní a predlžovanie hysterickej predvolebnej kampane.
Pridajme k tomu plán organizátorov urobiť z celého podniku pravidelné podujatie bez ohľadu na to, či sa na ňom môžu priebežne blysnúť nejakými novými informáciami o kauze, proti ktorej vraj protestujú, a obraz bude celý. Ak si o rezidencii Bonaparte pomyslíme, že je už len vzhľadom na svoje umiestnenie symbolom slovenského developerského nevkusu, symbolom čoho je potom tento opakovaný politický nevkus pred jej bránou?
Na trápnosti situácie nič nemení stokrát zopakovaný názor, že vzťahy ministra vnútra s podnikateľom podozrivým z daňových podvodov sú vážnou vecou a že dlhoroční vysokopostavení politici majú vedieť, že v podobných prípadoch sa z funkcie odstupuje automaticky, ak má byť cieľom udržanie integrity vlády. Frázou „nikto zatiaľ nič nedokázal“ sa môže oháňať akurát tak dotyčný podnikateľ. Pre politika je nielen nepríhodná, ale aj zhubná. Veľa by o tom mohol porozprávať napríklad Mikuláš Dzurinda, ktorý aj vďaka podobným frázam naložil svojim nástupcom v SDKÚ na plecia taký náklad, ktorý už nerozchodili.
Práve Richard Sulík, Igor Matovič a Daniel Lipšic sa však levím podielom pričiňujú o to, že Robert Kaliňák len tak ľahko neodstúpi a jeho vládni i koaliční partneri mu budú držať chrbát už len z princípu. Opozičné trio dokázalo kauzu Bašternák premeniť na festival lacnej nenávisti – a ktorá vláda na svete by chcela dať verejne za pravdu kolektívnym pľuvancom na ulici či na internete a skandovanému pokriku „do basy“? S nejakým predsedníctvom Slovenska v Rade Európskej únie to nemusí mať vôbec nič spoločné.
Názory ľudí, ktorí pripomínajú, že takýmto spôsobom opozícia nič konštruktívne nedocieli, sa v diskusiách stretávajú s neokrôchanými, niekedy až extrémnymi výpadmi jej rozdivočených fanúšikov. A hoci (niektorí) predstavitelia SaS či OĽaNO následne tvrdia, že „toto nechcú“, správajú sa prinajmenej pokrytecky. Pravdaže „toto“ chcú – čo iné by mohli, racionálne vzaté, takýmto svojím počínaním chcieť?
Alebo v skutočnosti naozaj nevedia presne, čo chcú, a je im to vcelku jedno. Dôležitá je momentálna popularita, nazeraná počtom pozitívnych klikov na facebooku. Čo je však možnosť, ktorá by všetko robila ešte horším. Demokracia bez opozície, ktorú by bolo možné a zdraviu prospešné brať vážne, je demokracia uprostred vážnej choroby.