Preto neprekvapuje, že pochybnosti viackrát zazneli z úst európskych socialistov (čo v minulosti vyústilo do toho, že Smer sa ocitol „v karanténe“) a najnovšie ich vyjadril aj europoslanec Boris Zala.
Je zrejmé, že zotrvávanie Kaliňáka v ministerskej funkcii stranu poškodzuje. Rovnako je omylom, že Smer až príliš zabŕdol do národno-konzervatívnych vôd. Potiaľ možno so Zalom súhlasiť.
Keby nevlastnil stranícky preukaz Smeru 17 rokov, tak by kritika tohto barda sociálnej demokracie mohla byť vnímaná ako úprimná snaha o reformu strany. Zala je však z minulosti známy svojimi vyhranenými národoveckými postojmi, a tak celá kritika vyznieva značne oportunisticky.
Úplne mimo reality je europoslanec, keď hovorí o personálnych zmenách na čele strany. Smer bez Roberta Fica by sa stal tým, čím je SDKÚ bez Mikuláša Dzurindu – straničkou odsúdenou na zánik. Problémom Smeru, ktorý stojí a padá na osobe svojho lídra, je to, že akákoľvek snaha o zásadnú reformu by strane skôr uškodila ako pomohla. A preto je výhodnejšie udržiavať status quo a minimalizovať pritom škody. To, čo vníma azda každý politicky príčetný človek, by azda malo byť nad slnko jasnejšie aj bývalému šéfovi katedry politológie…
Zala to pravdepodobne veľmi dobre vie, a to, že na verejnosti hovorí niečo iné, môže naznačovať, že prostredníctvom jeho osoby sa niekto snaží vyrovnať si účty. Niekto, kto sa cíti urazený a ponížený.