V Riu tento honor potvrdila, hoci Saganovi preteky nevyšli a svoj odvážny pokus nepremenil v úspešný výsledok. Obetoval preň veľa, bojoval, čo mu sily stačili, ale ukázalo sa, že v teréne nie je vo svetovej špičke úplne doma. Slovenský supertalent na dvoch kolesách by aj v ňom dokázal v budúcnosti excelovať ako na ceste, ale musel by dostať šancu na dlhšiu prípravu.
Takú, akú mali chodec Matej Tóth i štvorica kajakárov. Tí naplno zabrali a vytiahli Slovensko v medailovom poradí o viac ako desať priečok. Bez ich zlata a striebra by figurovalo v druhej päťdesiatke.
Nejde však len o medaily a holé výsledky, nech sa na ne akokoľvek pekne pozerá. Matej Tóth a lídri káštvorky Erik Vlček a Juraj Tarr sú osobnosti, ktoré prekročili bežné hranice športu. Patria do elity slovenského národa.
Nie je nijaká náhoda, že práve oni a aj dvaja ďalší olympijskí šampióni, Peter a Ladislav Škantárovci, ktorí pribudli na listinu slávy slovenského športu, sa dočkali krásneho výsledku, ktorý každá krajina vyvažuje zlatom.
Zdobí ich obdivuhodná pokora, športová i ľudská poctivosť, zrelosť a nesmierna pracovitosť. Ak niekedy hovoríme o vzoroch, tak sú to práve oni. Skutoční šampióni, so všetkým, čo k tomuto honosnému titulu patrí. Žiaľ, Slovensko ich veľa nemá. Je to úzkoprofilová kategória. O to viac si zaslúžia uznanie, rešpekt, úctu.
Klobúk dolu, páni!