Írska vláda je pobúrená. „Nie sme žiaden daňový raj,“ zdôrazňuje minister financií Michael Noonan. „Írsky daňový režim je transparentný a naše pravidlá sú jasne formulované.“ To je technicky pravda. Írsko nie je daňový raj, má iba jednu z najnižších daňových sadzieb pre firmy v rámci rozvinutého sveta, na úrovni 12,5 percenta.
To však nie je celý príbeh. Jeho súčasťou je aj legálna diera, ktorá umožňovala írskej pobočke nejakej nadnárodnej firmy posielať peniaze za používanie intelektuálneho vlastníctva inej pobočke tej istej firmy, tentoraz však už naozaj zriadenej v niektorom z daňových rajov. Niektorí superveľkí hráči skrátka mali uprostred už i tak milosrdného daňového systému Írska pre seba zriadený ešte milosrdnejší špeciálny rezort. Je pravda, že Íri dieru postupne upchávajú, lenže napríklad Apple takto v Európe fungoval dlhé roky. Zo svojich európskych ziskov tak odviedol v roku 2003 iba jedno percento dane a v roku 2014 dokonca už len 0,005 percenta.
Komisia teda nehodnotila, či je írsky daňový systém transparentný, ale či Írsko neznevýhodnilo niektorých účastníkov trhu proti ostatným. Členská krajina Európskej únie podľa pravidiel nesmie poskytovať vybraným firmám nespravodlivé daňové výhody.
Rozhodnutie bude čeliť nielen odvolaniu írskej vlády, ale aj tlaku vlády Spojených štátov, ktorá tvrdí, že „akcie komisie môžu ohroziť zahraničné investície, podnikateľské prostredie v Európe a duch ekonomického partnerstva medzi Spojenými štátmi a Európskou úniou.“
Odpor vlád je pochopiteľný aj smutno-smiešny zároveň. Vláda Spojených štátov by totiž sama veľmi rada prinútila giganty typu Apple či Google odvádzať dane doma v USA, akurát sa jej to nedarí. Írska vláda zasa síce bráni imidž krajiny v očiach zahraničných investorov, zároveň však svojím postojom de facto hovorí, že nechce trinásť miliárd eur. Čo sa jej bude dosť neľahko vysvetľovať Írom, keďže táto suma je na úrovni ročného rozpočtu írskeho zdravotníctva, alebo 66 percent z írskeho rozpočtu na sociálne služby.
Rozhodnutie komisie sa nepochybne budú snažiť roztrhať v zuboch tímy právnikov i diplomatov a celé to môže trvať ešte roky. Komisia však môže mať na svojej strane európsku verejnosť. Tá musí platiť dane bez špeciálnych úľav a uťahovať si opasky v mene krajších zajtrajškov, zatiaľ čo sa na ňu zo spoločenských magazínov usmievajú korporátni potentáti milostivo odhadzujúci omrvinky svojich ziskov na charitu. A jej vlády namiesto toho, aby tvorili hospodársku politiku, stávajú sa rukojemníkmi správnych rád gigantických firiem, ktoré si diktujú vlastné zákony a pravidlá. Fakt, že niektoré vlády sú rukojemníkmi dobrovoľne, priam s nadšením, verejnosti jej údel nijako neosladzuje.