Najmä nemecká spoločnosť je veľmi citlivá na každý čo i len náznak ospravedlňovania zločinov nacizmu. Ako dobrý príklad môže poslúžiť osud nedávno zosnulého historika Ernsta Nolteho, ktorý bol pôvodne rešpektovaným autorom skúmajúcim fašistické hnutia a v 60. rokoch napísal fenomenálnu knihu Fašizmus vo svojej epoche.
Hoci nikdy nepatril medzi popieračov holokaustu, svojimi pochybnosťami, či Gulag nebol vlastne predchodcom Auschwitzu, inak povedané, že bez boľševizmu by nebolo nacizmu, podľa svojich oponentov zrelativizoval jedinečnosť nemeckých zločinov, za čo sa dostal do izolácie.
Že je to prehnané? Možno sa to tak javí u nás, kde prah citlivosti je nastavený inak a donedávna bolo tolerované, že historik, ktorý vystupoval na spomienkových oslavách Jozefa Tisa a agitoval za kotlebovcov, bol zamestnancom Ústavu pamäti národa. Teda tej inštitúcie, ktorá má v popise práce skúmanie oboch totalitných režimov 20. storočia.
To, že Martin Lacko, „kríva na pravú nohu“, bolo dlho verejným tajomstvom. Preto bolo nepochopiteľné, prečo tento kontroverzný historik zostáva zamestnancom ÚPN. Jeho odvolanie je úplne logické. Samozrejme, pre extrémistov bude martýrom, ktorý chcel podať iný obraz Slovenského štátu ako „oficiálni“ historici.
A teraz si predstavme, ako Ernst Nolte agituje za extrémistickú NPD a zúčastňuje sa na oslavách pri hrobe Rudolfa Hessa, pričom Slobodná univerzita v Berlíne mu poskytuje útočisko… Vnímate tú absurditu?