Ale vážne. Liberálna ľavica zatiaľ nemôže popri Smere dýchať, nieto ešte dýchať mu na chrbát – a v Smere sú ľudia, ktorí ju aktívne odháňajú. Lenže ak aj je táto časť spektra v parlamente zastúpená iba sociálnymi konzervatívcami, ešte stále je to politický prúd, ktorý možno aspoň zasadiť do nejakého kontextu. Na rozdiel od rozkladu všetkých normálnych kontextov, ktorý predvádza a ponúka slovenská pravica.
Politické strany zastupujú záujmy častí populácie, ktoré nezanikajú so zánikom strán. Zástupy ľudí, ktorí chcú voliť pravicu, či už pre svoje ekonomické, alebo iné preferencie, sa neprelejú celkom medzi nevoličov iba preto, lebo v nejakých voľbách je napravo od stredu mizerná ponuka. Veľká časť z nich príde a vyberie si z toho, čo sa ponúka.
Záujmy týchto skupín ľudí dnes zastupujú a spätne ovplyvňujú veľkohubí pseudoliberáli píliaci európsky konár, na ktorom sedí naša ekonomika i politika. Alebo podfukári prekrývajúci svoju neschopnosť robiť „obyčajnú“ politiku bulvárnym primitivizovaním verejnej diskusie a šírením ultrakonzervatívnych predsudkov. Nie hodnôt: slovo „hodnoty“ sa v tomto prípade hodí asi tak, ako keby sme písali o „hodnotách“, ktoré vyznáva KKK. Alebo poskokovia mafie, ktorých politickou legitimáciou sú internetové kliky pod nenávistnými lžami o cudzincoch a Európe.
Aby toho nebolo málo, všetci títo sú pripravení, alebo sa na to pripravujú, spolupracovať s nacistickou spodinou. Pochopiteľne. Po rozpade kontextov je možné spájať sa s hocikým. Navyše, demokracia a kapitalizmus sú dve rozdielne veci, ktoré môžu, ale aj vôbec nemusia, kráčať ruka v ruke. Ak niekto úprimne verí tomu, že nacisti by sa nezniesli so zbohatlíkmi a s veľkým kapitálom, vie toho iba veľmi málo o dejinách. Summa summarum, normálna demokratická pravica je nielen v záujme normálnych a demokraticky cítiacich voličov pravice. Je v záujme celého Slovenska.
Otázkou je, kto takú pravicu z dnešného prachu a popola vyhrabe. Ďalšie politické novotvary, ktorými sa chcú na výslnie vrátiť niektoré staré smutné existencie? Vyčačkané zopár „novými tvárami“, lenže s nulovým porozumením pre situáciu na pravici a s nulovým programom? Jedna taká cez víkend obohatila zoznam strán na Slovensku o poradové číslo 154.
Znie sympaticky, keď Richard Rybníček priznáva, že sa necíti ako záchranca slovenskej pravice. V takom prípade však dlhuje odpoveď, načo potom prichádza s politickou stranou číslo 155. Aby svoje komunálne nápady realizoval v spolupráci – s kým? S tými, o ktorých bola reč vyššie? Pre prípad, že skromnosť len predstiera, potom platí vtip, ktorý človeku musel napadnúť ako prvý: že totiž rozdiel medzi Toskou a troskou robí naozaj iba jedno písmeno. Zhodou okolností iniciála zakladateľa.