V novembri 2008 si v článku pre denník The Telegraph Boris Johnson farbisto posťažoval, ako sa mu vinou oslabenej libry predraží rodinná lyžovačka vo Francúzsku. „A ak sa pokúsim utopiť svoj smútok v pohári vína, budem sa musieť vyrovnať nielen s nehoráznou alpskou prirážkou, ale aj s pádom našej meny. Budem nútený srkať svoj nápoj pomaly a v kúte, zatiaľ čo všade okolo mňa si budú rozjarení lyžiari z eurokrajín objednávať ďalšie, plieskajúc svojimi nedevalvovanými bankovkami o pult. Ak toto nie je definícia národného poníženia, potom neviem, čo iné by ňou mohlo byť.“ Britská libra bola vtedy na 12-ročnom minime oproti menám OECD.
Len pár dní predtým, ako sa začiatkom tohto roka Johnson vehementne postavil za odchod z EÚ, pripravil pre Telegraph stĺpček s opačným posolstvom. „Toto (EÚ) je trh rovno pred našimi dverami, ktorý je pripravený na to, aby ho britské firmy ďalej využívali. Poplatok za členstvo vyzerá vzhľadom na všetko, k čomu máme prístup, malý. Prečo sme takí odhodlaní obrátiť sa k nemu chrbtom?“ Tento článok nevyšiel. Zato o pár dní neskôr vyšiel Johnsonovi v Sunday Times iný článok, v ktorom buráca, že chce „späť vládu nad našou demokraciou a našou krajinou“.
V prípade Johnsona to platilo doslova: tento komediant je dnes ministrom zahraničných vecí v kabinete Theresy Mayovej. A post šéfa diplomacie pre Johnsona, ktorého medzinárodný kredit po lživej protieurópskej kampani stojí možno za súcitný úsmev, nie je ani zďaleka tým jediným, čo dodáva postcameronovskej konzervatívnej vláde prazvláštny imidž.
Britská libra je dnes na 35-ročnom minime, ale britskí voliči už nemajú nariekať za predraženými dovolenkami a už vôbec nehovoriť o „národnom ponížení“. Od vlády, ktorej je Johnson členom, počúvajú, aké skvelé to bude pre britské exporty. Voliči majú byť zatiaľ ušetrení aj od úvah o tom, kam tie exporty vlastne pôjdu, keďže kabinet plný nadšencov za „tvrdý brexit“ radšej obetuje prístup na spoločný európsky trh, ako by mal podstupovať nejaké komplikované rokovania.
Ministri Mayovej vlády odmietajú pripustiť, aby o podmienkach odchodu Británie z EÚ rokoval parlament. A dokonca i tí nemnohí členovia vlády, ktorí vyzývajú na opatrnosť, ako napríklad minister financií Philip Hammond, sú svojimi kolegami obviňovaní zo sabotáže brexitu. Tí, čo sú proti brexitu ako takému, sú obviňovaní z nedostatku vlastenectva.
Brexitu sa zmocnila skupina politických extrémistov. Extrémnych nie azda v ideológii, ale dozaista v spôsobe, akým sa rozhodli ignorovať nuansy pri rozmieňaní výsledku referenda (áno-nie) na drobné. Naozaj je britským problémom číslo jeden otázka, či Labouristickú stranu v osobe jej nového predsedu náhodou neuchvacujú „príliš ľavicové živly“?