Čínska diktatúra, formálne komunistická, no v realite neoliberálne kapitalistická, sa riadi dlhodobými záujmami, naopak, naši predstavitelia obyčajne vidia iba do najbližších volieb. Všetko má, samozrejme, svoje za a proti.
V prípade čínskych mocipánov je jasné, že cenou za dlhodobý rozvoj hospodárstva je obrovské utrpenie miliónov ľudí, či už vinou núteného presídľovania, otrockých pracovných podmienok, vďaka ktorým tamojšie továrne dokážu udržiavať nízke výrobné náklady, alebo dlhoročných trestov väzenia za akúkoľvek kritiku vlády.
V prípade našich vlád sme pre zmenu svedkami zatvárania očí pred dlhodobými dôsledkami vlastných činov. Chronické ustupovanie Číne vo všetkých predstaviteľných oblastiach, len aby prepánajána nezrušila nejaký kontrakt, či nekúpila vojenskú techniku od susedov.
Nemôžeme sa zastať ľudských práv väzňov, ktorí sú v pracovných táboroch iba pre svoje vierovyznanie. Nemôžeme sa stretnúť s dalajlámom, ktorého domovinu čínska armáda obsadila a odvtedy okupuje, lebo by sa na nás papaláši v Pekingu nahnevali.
Čínska ekonomika sa zväčšuje každým jej výrobkom, ktorý si kúpime namiesto domáceho. Čínska armáda sa posilňuje každým zbraňovým systémom, ktorý jej predáme. A globálny vplyv Číny rastie každým diplomatickým ústupkom.
História náš učí, že každý, kto mal moc a mohol ju použiť, tak učinil. V prípade kritiky porušovania ľudských práv v Číne nejde teda „len“ o etické princípy, ale aj o budúcnosť našich detí. Je totiž iba otázkou času, kedy budú chcieť čínske firmy zaviesť pracovné štandardy, na aké si zvykli, aj u nás a na nás.