Akurát, že chystané opatrenia ministerstva práce a sociálnych vecí v mene boja proti čiernej práci bojujú skôr proti nezamestnaným, ktorí takto načierno pracujú. A to ani zďaleka nie sú tí, čo z čiernej práce profitujú najviac.
Kto z nej teda profituje najviac? No, samozrejme, v prvom rade firma, ktorá si najme nezamestnaných na dohodu za smiešnu sumu (legálne môže ísť maximálne o 148,57 eura mesačne) s tým, že zvyšok im platí na ruku a načierno.
Takto „zamestnaní“ nezamestnaní jednak nemajú právnu ochranu, ktorú by mali ako riadne zamestnaní, jednak tá suma, ktorú dostávajú na ruku, v skutočnosti nikdy nie je naozaj vysoká.
Tá dobrosrdečne a frajersky požmurkávajúca firma („obabrali sme hlúpy systém“) totiž za takto „zamestnaných“ neodvádza nijaké odvody. Inými slovami, v skutočnosti im platí oveľa menej.
To len v myšlienkovom svete Richarda Sulíka a ľudí obdarených podobne pozoruhodnou ekonomickou gramotnosťou sa totiž odvody do sociálnej či zdravotnej poisťovne nijako netýkajú človeka, za ktorého ich zamestnávateľ odvádza.
Môžeme sa do sýtosti sporiť o to, či sú u nás odvody privysoké, alebo nie, stále však zostane faktom, že počnúc dôchodkom, pokračujúc poistením v nezamestnanosti, končiac trebárs péenkami benefity z tých odvodov patria zamestnancovi.
Iste, víno si za ne nekúpi, sú však súčasťou jeho odmeny za prácu práve tak, ako to, čo mu príde raz mesačne na účet. O tieto peniaze a o tieto benefity sú načierno zamestnávaní nezamestnaní ukracovaní, pričom záplatou na oči im má byť pár stoviek na ruku.
Spôsob „boja proti čiernej práci“ á la ministerstvo práce a sociálnych vecí? Chytať podvodnícke firmy (ktoré okrem toho, že ukracujú ľudí o odvody, ukracujú štát o dane) je ťažké.
Zaútočiť na nezamestnaných je ľahšie. Takže po novom, ak napríklad zamestnanec dvakrát po sebe odíde v priebehu jedného mesiaca zo zamestnania sprostredkovaného úradom práce, vyradí sa na pol roka z evidencie nezamestnaných a rovnako odtiaľ vypadnú tí, čo nebudú chodiť na aktivačné práce v obci alebo rekvalifikačné kurzy organizované úradmi práce.
Že to samo osebe nemá veľa spoločného s bojom proti čiernej práci? Akože by nie, veď ako sa včera ukázalo, štátny tajomník Branislav Ondruš môže na dôkaz prispieť plnou hrsťou svojich osobných dojmov z „rozhovorov s ľuďmi“.
Čo býva, ako vedia všetci štatistici, obvykle tým „najvedeckejším“ z prístupov, ktorými sa má ospravedlniť nejaký celoplošný byrokratický obušok.
Administratívne vyraďovanie ľudí z evidencie ako prostriedok znižovania nezamestnanosti… Nemali sme tu už kedysi niečo podobné? Pravdaže mali, no tí, čo to robili, sa vtedy aspoň netvárili, že sú sociálni demokrati. Ľudia neprestanú byť nezamestnanými iba preto, lebo to o nich povie nejaký úrad. Tak ako štát sa nestane sociálnym len preto, lebo to o sebe bude tvrdiť.