Je preto zarážajúce, s akou ľahkosťou sa zbavujeme vlastnej histórie – či už ide o hmotné pamiatky, alebo to, s akou ľahostajnosťou sa staviame k historickým medzníkom, ktoré nás formovali do dnešnej podoby.
Vznik Československej republiky (s pomlčkou či bez nej) spolu so Slovenským národným povstaním a Nežnou revolúciou sú nepochybne tri rozhodujúce okamihy v našich novodobých dejinách.
Bez SNP a bez 17. novembra by sme neboli slobodní, no bez 28. októbra 1918 by sme neboli vôbec. Je preto absolútne nepochopiteľné, že tento kľúčový okamih našich dejín si na Slovensku pripomíname len ako pamätný deň, a nie ako štátny sviatok, tak ako v susednom Česku.
Romantizujúce predstavy o tom, že našu národnú existenciu spasí to, keď sa prichýlime k „velikému ruskému dubisku“ sa ukázali byť rovnako mylné ako kalkul, že si ju zabezpečíme tým, keď sa primkneme pod „ochranné krídla“ nacistického Nemecka.
V rozhodujúcom okamihu nás zachránilo naše spojenectvo s Čechmi – my bez nich, ale aj oni bez nás – by sme nikdy neboli tým čím sme – samostatným národom, ktorý je rovnoprávnym členom európskej rodiny. Pravdepodobne by nás čakal nás osud Lužických Srbov, ktorí dnes figurujú v štatistikách v kolónke menšiny.
Už o dva roky si pripomenieme sté výročie vzniku Československa. Je to priam ideálna príležitosť, aby sme tento významný okamih opäť slávili ako štátny sviatok. Či to bude 28., alebo 30. október, keď sa k myšlienke spoločného štátu Čechov a Slovákov prostredníctvom Martinskej deklarácie prihlásila aj slovenská politická reprezentácia, nech je predmetom diskusie.