Donald Trump pri všetkej svojej údajnej nepredvídateľnosti stále viac pripomína niečo, čo dôverne poznáme. Až natoľko dôverne, že z toho ide mráz po chrbte.
„Blind Trust“ je inštitúcia, ktorú používajú politici-biznismeni, keď sa chcú vyhnúť obviňovaniu z konfliktu záujmov. Dotyčný dá svoje firmy do správy tretích osôb, pričom počas trvania Blind Trust nesmie do nich „vidieť“. Inými slovami, počas výkonu verejnej funkcie nesmie vedieť, odkiaľ a kam prúdia do jeho firiem peniaze, aby sa tak vyhol pokušeniu napríklad prihrávať svojim firmám zákazky. Pochopiteľne, nie je to dokonalá záruka. Dotyčný politik aspoň na začiatku vie o svojich firmách dosť na to, aby im pomáhal. Formálne sa však Blind Trust považuje za dôkaz, že vyvinul aspoň minimálnu snahu vyhnúť sa konfliktu záujmov. Donald Trump nie je obyčajný politik. Jeho plány sú zásadne „veľké“, „obrovské“, „úžasné“, „neuveriteľné“, pričom podobných superlatívov je o to viac, o čo menej je známych detailov. „Bude to inak a bude to lepšie“ – nepripomína nám to niečo a niekoho?
Keď teda novozvolený prezident vyhlasuje, že pre svoje firmy založí Blind Trust – a dá ho do rúk svojim deťom, veľká časť Američanov nevie, či sa má skôr smiať, alebo plakať. A keď sa dozvedia, že tie isté Trumpove deti majú v Bielom dome figurovať ako prezidentovi poradcovia, ich dilema sa mení na neveriace žmurkanie očami.
Zdá sa, že sa blíži chvíľa pre tých Európanov, ktorým sem-tam lezie na nervy nekonečná ochota Američanov poúčať všetkých o demokracii. Európania môžu poučiť Američanov. Zvlášť tú ich časť, ktorá s takým nadšením pohltala Trumpove sľuby o „revolúcii“ proti establišmentu a o novom type vládcu, ktorý bude v úrade konať ako jeden z nich. To, čo si v skutočnosti zvolili, je prototyp oligarchického politika, aký dobre poznáme. Najmä my, čo máme to šťastie žiť v tzv. postkomunistických krajinách.
Trumpov odpor proti TPP, TTIP a iným multilaterálnym zmluvám bol na jednej strane priamym ťahom za voličskými hlasmi, na druhej strane je však aj vyjadrením filozofie: my doma si to všetko „uvaríme“ lepšie. Pre koho lepšie „uvarí“ ekonomiku človek, ktorý sa do svojho strešného apartmánu vozí pozláteným výťahom, Američania časom zistia aj sami. Zvyšok sveta sa zariadi po svojom.
Spojeným štátom bude medzitým robiť prezidenta biznismen, ktorý dokázal doviesť do krachu ešte aj svoje kasína a ktorý považuje bankrot za legitímny spôsob, ako sa vyrovnať so štátnym dlhom. Boháč, ktorý neplatí dane a chvasce sa tým, ktorý si myslí, že všetkých oklame prevedením biznisu na svoje deti a ktorý očividne považuje úrad za príležitosť všemožne zabezpečiť svoju rodinu. Politik s labilným egom, ktoré ho núti viesť po nociach svoje osobné vendety na internete a najnovšie už aj umravňovať neposlušných divadelníkov. Čo dozaista ocenia najmä voliči istého nášho župana.
Donald Trump je skrátka taký „náš človek“ v Bielom dome. A my sa delíme na tých, čo sa tešia, a tých, čo sa desia.