Počty a emócie

Britské rodiny sa majú v úvodzovkách na čo tešiť. Ekonómovia varujú, že cena za brexit v kombinácii s politikou konzervatívnej vlády Theresy Mayovej doľahne najviac na nižšie príjmové skupiny. A to je reč o pracujúcich rodinách, nieto ešte o ľuďoch odkázaných na sociálnu sieť.

25.11.2016 13:00
debata (6)

Veľkú Britániu čakajú roky pomalšieho ekonomického rastu a vyššej inflácie. Navyše nový konzervatívny kabinet plánuje pokračovať v škrtaní sociálnych benefitov. Minister financií Philip Hammond ohlasuje nové škrty po tom, čo sa už do platnosti dostáva štvorročné zmrazenie benefitov, ktoré presadila vláda Davida Camerona.

Emócia, ktorá hrozí Európu roztrhať na kusy, je autentická. Nie v ústach cynických podvodníkov typu Faragea, ale v srdciach podvedených Európanov, ktorých neoslovuje tradičná pravica ani ľavica.

Denník Guardian cituje riaditeľa Resolution Foundation Torstena Bella: „Kombinácia nižšieho rastu, vyššej inflácie a vládneho rozhodnutia pokračovať v rozsiahlych sociálnych škrtoch znamená, že príjmy domácností môžu za tejto vlády rásť ešte pomalšie, ako to bolo v čase následkov finančnej krízy.“

Podľa iných odhadov čaká celú britskú populáciu dekáda, v ktorej reálne príjmy domácností prakticky nebudú rásť vôbec. Odhady ceny za brexit sa pohybujú v desiatkach až stovkách miliárd libier, a to sa ešte väčšinou ráta s „jemným“ variantom vyviazania sa z Európskej únie. O cene za „tvrdý“ brexit – čiže za vypadnutie zo spoločného európskeho trhu – sa v podobných odhadoch väčšinou ani neuvažuje. Radšej.

Otázka, kto za to môže, nie je ťažká. Tí, čo klamali voličov rečami o miliardách, ktoré sa vraj po vystúpení z EÚ „vrátia domov“, spolu s politikmi, ktorí zoči-voči kríze siahajú po osvedčenom recepte: vybrať chýbajúce peniaze z vreciek tých, ktorí nemajú prostriedky na štáby právnikov, ktorí by im pomáhali ukrývať peniaze v daňových rajoch.

Ťažšia otázka je, čo s tým. Na jednej strane sa ozývajú hlasy ako expremiér Tony Blair. Ten tvrdí, že ak by britskí voliči zistili, že chcú zostať súčasťou európskeho trhu – čo by však znamenalo uznávať európske regulácie a dohody napríklad aj o pracovnej migrácii obyvateľov EÚ – mohli by si položiť otázku, načo potom vôbec vystupovať, a brexit by sa ešte dal zvrátiť.

Na opačnom póle stoja politici typu Nigela Faragea, ktorý, posilnený víťazstvom svojho „Veľkého bieleho otca“ spoza oceánu, varuje, že ak Mayovej kabinet nebude dostatočne razantný (rozumej: tvrdý brexit), britskú politiku čaká v nasledujúcich voľbách „ďalší veľký seizmický šok“.

Ťažko povedať, nakoľko ľudia ako Blair iba snívajú s otvorenými očami a či by nejaké anulovanie brexitu bolo vôbec pre Britániu i pre Európu dobré. Jedno je však isté. Pravdu má Jacques Rupnik, ktorý v rozhovore pre Pravdu pripomína, že na udržanie Európskej únie nepostačí ekonomický realizmus a rátanie finančných za a proti.

Emócia, ktorá hrozí Európu roztrhať na kusy, je autentická. Nie v ústach cynických podvodníkov typu Faragea, ale v srdciach podvedených Európanov, ktorých neoslovuje tradičná pravica ani ľavica. Proti tejto emócii je treba postaviť pozitívnu emóciu európskej spolupráce a spolupatričnosti. Čo je presne to, čo rozhádaný európsky politický stred vypúšťa zo zreteľa.

© Autorské práva vyhradené

6 debata chyba
Viac na túto tému: #Brexit