Čo vyjadruje? Že sedacie svaly žien sú lepšie prispôsobené kostolným laviciam ako mužské, ženský mozog je lepšie uspôsobený zapamätať si recepty jedál ako mužský, a že ženy sú biologicky predurčené zastúpiť deťom oboch rodičov?
Nie, pravdaže nie. Tri K a všetky odnože tohto pravidla kade-tade po svete nemajú nič s biológiou. V zamlčanom, ale veľmi reálnom zmysle ženám vymedzujú ich hranice „pôsobnosti“. Ak má byť miesto správnej ženy v kuchyni a pri deťoch, potom sa správna žena nemá čo pchať do politiky, do biznisu, a jej úloha v umení sa končí tým, že môže stáť modelom nejakému maliarovi.
Práve to sa myslí v Istanbulskom dohovore pod sociálnym konštruktom: „Pre potreby dohovoru…sa pod „rodom“ budú myslieť sociálne konštruované úlohy, správanie, aktivity a atribúty, ktoré daná spoločnosť považuje za vhodné pre ženy a mužov.“ Áno, pre potreby dohovoru. Pretože až táto definícia dáva plný zmysel častiam, v ktorých sa hovorí o rodovo motivovanom násilí.
Ratifikáciou dohovoru sa štáty zaväzujú, že budú bojovať proti násiliu, ktorým sa vynucuje to „správne miesto“ pre ženy v spoločnosti. Rôzne podoby troch K sú sociálny konštrukt, pretože z biologických odlišností muža a ženy nijako nevyplýva, že život ženy by sa mal odohrávať medzi kuchyňou a kostolom. Tí, čo sa k dohovoru prihlásia, prihlásia sa k boju proti násilnému vynucovaniu podobných sociálnych konštruktov.
Čo je presný opak toho, čo tvrdia pokrytci, ktorí proti dohovoru broja. Ktorí keď tvrdia, že dohovor má vraj spoločnosti vnútiť ideu, že „rod je iba sociálny konštrukt“, buď klamú, alebo netušia, o čom tárajú.
Vôbec teda nejde o to, že si vraj každý môže ľubovoľne vybrať svoj biologický rod – ako to podsúvajú zbožní muži v ženských róbach a ich politickí agenti. Ide o to, že žena si môže vybrať svoj osud bez ohľadu na pravidlá, ktoré pre ňu skonštruovala spoločnosť, a nebyť pritom ohrozovaná na zdraví a na živote.
Nič viac a nič menej. Aj rodovo citlivá výchova a poučenie detí o tom, že rodové stereotypy sú…stereotypy, hovoria o sociálnom konštrukte, nie o biológii či sexuológii.
Nebavíme sa tu skrátka o žiadnych sexuálnych praktikách, ktoré tak strašne zamestnávajú obrazotvornosť Konferencie biskupov Slovenska. Reč je o bití, zraňovaní a zabíjaní žien iba preto, že sú ženy a „odmietajú uznať svoje vymedzené miesto“ v dome, či v spoločnosti. Reč je o nútených sterilizáciách či potratoch, o tzv. vraždách zo cti, o nútených sobášoch, o tzv. ženskej obriezke.
Istanbulský dohovor k tomu hovorí: „Zmluvné strany (štáty) zabezpečia, že kultúra, zvyklosť, náboženstvo, tradícia, alebo takzvaná ,česť‘ nebudú brané do úvahy ako ospravedlnenie žiadnych aktov násilia, o ktorých hovorí tento dohovor.“ Ak sa niekto pýta, prečo stojí dohovor jeho odporcom za také plytké klamstvá a prekrúcanie zmyslu slov a pojmov, v uvedenom citáte nájde odpoveď.