Áno, je to víťazstvo, a ľudia, ktorým záleží na budúcnosti európskych národov, si ho právom vychutnávajú. Lenže v spomínanom širšom pohľade najväčšou hodnotou tohto víťazstva je fakt, že to nebola ďalšia prehra v poradí.
To síce nie je málo, nie je to však ani zďaleka dôvod na jasanie, že vlna sa obracia. Jasanie by bolo predčasné. Vlna sa neotáča. Je, pravdaže, dôležité, aby krajná pravica nevíťazila v blížiacich sa voľbách ani v rôznych iných európskych krajinách.
Lenže, podobne ako v prípade Rakúska, dôležité je to viac-menej preto, lebo to bude ukážkou, že demokratické politické sily ešte vôbec dokážu nepriateľa odrážať.
Nepriateľ – populistická krajná pravica – postúpil v uplynulých rokoch na druhé miesto voliteľnosti v príliš mnohých častiach Európy. Už nie je „alternatívou“ iba preto, lebo sám sa tak označuje, ale stáva sa reálnou voľbou, pri ktorej už jeho voličom nehrozí, že ich hlasy prepadnú.
Pateticky povedané, stojí pred dverami a snaží sa do nich vraziť nohu. Musí nás tešiť, že sme mu to zatiaľ nedovolili, ale čo, dofrasa, robí ešte stále pred našimi dverami?!
Na víťazstvo nad silami, ktoré hrozia zničiť kontinent, je jedna úspešná prezidentská voľba málo. Tým skôr, že ide o krajinu, v ktorej je prezident ceremoniálnou postavou a krajná pravica má šance prekvapiť v parlamentných voľbách. Ešte je veľmi priskoro odfajknúť položku: „hnedá hrozba“ ako vybavenú.