Rozdiel medzi prácou a údržbou v tomto prípade tkvie v tom, že kým práca zahŕňa aj rekonštrukciu či širšiu prípravu na veci budúce, údržba nič také neobsahuje.
Na údržbe nie je nič zlé. Je len otázkou pre delegátov snemu najväčšej politickej sily v štáte, či si myslia, že momentálne nič viac nepotrebujú. Podľa výsledkov ich snemu sa zdá, že práve to si myslia. Alebo sú aspoň spokojní s tým, keď si to myslí ich vedenie.
Nejde iba o otázku podpredsedu strany Roberta Kaliňáka, hoci i na nej to možno demonštrovať. Ústup Kaliňáka z pozície by bol rekonštrukciou. Výmena Dušana Čaploviča a Pavla Pašku je len údržbou. Prvý z nich je za zenitom svojich síl, druhý za zenitom svojej moci. Odchod Pašku z vedenia Národnej rady uprostred debát o zdravotníctve na jeseň 2014 bol mocenskou rekonštrukciou, ktorá Smeru zachránila množstvo hlasov. Paškov odchod zo straníckej pozície bol teraz už len apendixom toho, čo sa udialo pred dvoma rokmi.
Je fakt, že ak by Kaliňák padol najprv stranícky a až potom vo vláde, bol by to obrátený postup. Faktom však zostáva i to, že Smer tvrdohlavo prenecháva svojim oponentom lacné body a potom sa čuduje, keď je ostreľovaný.
Plány hospodárskej či sociálnej politiky na najbližšie obdobie jedného-dvoch rokov indikujú, na aké témy sa bude Smer snažiť klásť dôraz v činnosti koaličnej vlády, ktorej je členom. Robert Fico môže ťažiť z dobrej práce svojich ekonómov a technokratov z ministerstva financií a pridružených inštitúcií. Bol by blázon, keby to nevyužil a nesnažil sa zvýrazňovať rozdiely medzi sebou a svojimi koaličnými partnermi práve v tom, v čom je najsilnejší.
Plány na zvyšovanie materskej alebo odstránenie sociálnej diskriminácie takzvaných starodôchodcov (tej ich časti, ktorá prežila od čias reforiem druhej vlády Mikuláša Dzurindu) svedčia o tom, že premiér si je toho dobre vedomý. I keď sotva možno predpokladať, že by si toho nebol vedomý po celých tých dvanásť rokov, z ktorých posledných desať strávil v kresle predsedu vlády.
Zjazd politickej strany však nie je vládnou, ale straníckou záležitosťou. Smer naďalej supluje v parlamentnej sfére ľavicu, na čom sa v tomto volebnom období nič nezmení. V prospech jeho ďalších šancí „byť pri tom“ hovorí i to, že to, čo jeho voličom môže chýbať v lojálnosti voči ich strane, dopĺňa ich hrôza z predstáv, že by sa k veslu dostala nová generácia pravicových reformátorov, tentoraz pod taktovkou sociálne celkom hendikepovaného Richarda Sulíka. Koniec koncov, práve tu niekde zrejme pramení presvedčenie delegátov Smeru, že si ešte stále môžu dovoliť byť údržbármi.
Sociálno-konzervatívna strana sa uzatvára do seba a jej šéf zvyšuje morálku mužstva bojovou rétorikou ako uprostred zo všetkých strán obliehanej pevnosti. Ako to už v politike chodí, podobné proroctvá sa poľahky stávajú pravdou. Čo bude potom so Smerom, to sme sa z tohto snemu nedozvedeli.