Prvými obeťami sektárskeho násilia a džihádizmu sú naozaj obyvatelia krajín s väčšinovou moslimskou populáciou. To, čo v pondelok zažili návštevníci vianočných trhov v Berlíne, zažívajú doslova dennodenne návštevníci celkom obyčajných trhov v mestách štvrtiny sveta. Keďže sú to často mestá, v ktorých sa ľahšie než v Európe zháňajú a ukrývajú smrtiace výbušniny, logistika útokov býva iná, vojensky priamočiarejšia. Podstata je však rovnaká: zomierajú nič netušiaci nevinní.
Nehovoriac o cielenom násilí, akému sú v niektorých týchto krajinách vystavení ľudia otvorene nesúhlasiaci s teokraciou. Títo síce nominálne nebývajú zaradení k obetiam terorizmu, lenže nezabúdajme, že za každým sfanatizovaným davom, ktorý mačetami rozseká nejakého sekularistického blogera, stoja tí istí ľudia a tie isté myšlienky, ktoré inšpirujú len o čosi sofistikovanejších fanatikov k teroristickým útokom.
Zdesenejšie reakcie Európanov na každý útok na európskej pôde sú však úplne pochopiteľné. Veď práve preto džihádisti opakovane podstupujú námahu a riziko vyhľadávania a verbovania nových útočníkov a plánovania útokov v európskych metropolách. Ak by Európanov dokázal rovnako vystrašiť podobný útok v Iraku či Sýrii, načo by sa unúvali ťahať svoje siete až sem? Rovnako by to bývalo oveľa jednoduchšie pre exaltovaných fanatikov, čo sa už nevedia dočkať svojho raja. Tak ako je útok na trhovisko v Bagdade odkazom pre Iračanov, útok na vianočný trh v Berlíne je odkazom pre Európanov. Európa už nie je bezpečná, hovorí. Nikde sa už nebudete cítiť bezpečne.
Tá úvaha vyzerá triviálne, realita je však práve takto triviálna. Desaťročia brali Európania existenciu džihádistov ako takú samozrejmosť, až ich odkázali do svojej popkultúry, knižných trilerov a napínavých filmov. Až sa odrazu stali naozaj reálnou súčasťou nášho sveta – a tri roky im stačili na to, aby zmenili Európu na nepoznanie.
Zatiaľ čo sa liberálna časť Európanov nedokáže dohodnúť ani na tom, akú úlohu hrá náboženstvo v motivácii nepriateľa, ktorému čelíme, iná časť Európanov už trúbi do náboženskej vojny. Zatiaľ čo si európske politické elity spomenuli, že existuje aj čosi ako vonkajšie hranice spojenej Európy, európske davy sú pripravené odovzdať moc ľuďom, ktorí im ponúkajú víziu národných pevností a medzištátnych hraničných plotov.
Berlín nebol prvý a nikto neverí tomu, že by mohol byť posledný. Ak sa s nebezpečenstvom nenaučíme žiť, nedokážeme mu čeliť a o to skôr mu podľahneme. Aj to je triviálna myšlienka. Ale mrazivá a, žiaľ, reálna.