Za spevu tejto pesničky politici všetkých možných farieb a ideologických konfesií dávky škrtajú, orezávajú a vymýšľajú ďalšie a ďalšie administratívne prekážky pre ľudí, ktorí ich potrebujú.
Jedno však tá pesnička neprehluší, aj keby ju unisono vyspevoval celý stopäťdesiathlavý zbor v Národnej rade: najprv musí byť v štáte dosť práce a tá práca sa musí ľuďom aj vyplácať. Až potom môže nejaký chytrák prísť a vajatať o zneužívaní dávok (aj vtedy to bude v skutočnosti len celkom marginálny problém, neporovnateľný so stratami, ktoré sú štátu schopné spôsobovať biele goliere).
Bežnej ekonómii sa často vyčíta, že vo svojich modeloch ráta s idealizovanými účastníkmi trhu, ktorí sa správajú, akoby mali všetci rovnaký prístup k informáciám a tie vyhodnocovali zásadne racionálne. Výsledkom potom je napríklad to, že ekonómia síce dokáže každú krízu ex post vysvetliť, nie však predvídať.
Záhadou zostáva, prečo by mali politici vyčítať ľuďom – účastníkom trhu – práve tie prípady, v ktorých sa naozaj správajú ako racionálne bytosti, schopné zrátať si dva a dva. Pretože ak si odmyslíme všetkých tých, ktorí sociálnu pomoc potrebujú a zamestnať sa z rôznych dôvodov nemôžu, potom sa „špekulanti“, ktorí by aj pracovať mohli, ale nepracujú, správajú ako ideálni účastníci trhu z učebnicových poučiek.
Ak má byť rozdiel v príjmoch domácnosti, kde je aspoň jeden dospelý zamestnaný za nízku mzdu, oproti domácnosti, ktorá je iba na dávkach, zanedbateľný, alebo možno dokonca vzhľadom na výdavky na prácu (cestovanie, stravovanie atď.) vôbec žiadny, ktorý racionálny účastník trhu by sa namáhal? Nehovoriac o tom, že nízkokvalifikovaný pracovník, ktorý sa zamestná, si takto zároveň odbúrava možnosť privyrobiť si na brigádach či načierno.
Ak mu mzda nedokáže vynahradiť zmarené možnosti, nestojí o ňu. Nemorálne? Ale kdeže: prísne racionálne. Opýtajte sa manažérov, ktorí sľub, že sa istý čas nezamestnajú u konkurencie, vymieňajú za zlaté padáky.
Je najvyšší čas, aby začal štát výraznejšie tlačiť na rast miezd. Jednak zvyšovaním minimálnej mzdy, jednak ďalšími benefitmi, ktoré by mali spôsobiť, že mať prácu bude pre domácnosť znamenať výrazný pokrok v príjmoch.
Riešením nie je škrtaním dávok robiť z ľudí žobrákov, ktorí majú prežívať v podmienkach nášho domáceho tretieho sveta. Riešením nie je huckať proti nim spoločnosť rozprávkami o masovom zneužívaní pomoci – často s rasistickým podtónom.
Podľa údajov Sociálnej poisťovne spred niekoľkých rokov na mnohopočetné rodiny (ktoré sa stereotypne vnímajú ako typicky rómske) chodí v rámci pomoci v hmotnej núdzi asi deväť miliónov ročne. To sú asi tri eurá na jedného pracujúceho. Za rok!
Riešením je dostatok pracovných príležitostí a dostatok peňazí za prácu. Ľudia sa síce nesprávajú ako idealizované jednotky z ekonomických modelov, to však neznamená, že vôbec nepoužívajú rozum.