Lenže samotný rok 2016 za to nemôže. Všetko, čo sa v posledných dvanástich mesiacoch udialo, malo svoje korene v období, ktoré mu predchádzalo. Murivo sa drobí, pretože ho roky nikto neopravoval.
Vytráca sa pocit európskej spolupatričnosti, mizne vzájomná dôvera. Z otvorených hraníc sa stáva strašiak. Jedným z motívov kampane za odchod Veľkej Británie z Európskej únie bola nechuť k prisťahovalcom – z východnej časti únie. Na druhej strane, vládcovia typu Viktora Orbána či Jarosława Kaczyńského futrujú svoje ekonomiky výťažkami z daní obyvateľov bohatších krajín únie, zatiaľ čo prskajú na jej predstaviteľov a požadujú kontrarevolúciu.
Ako už napísali iní, naše predsedníctvo v Rade EÚ celkovo dopadlo dobre. Vyvarovali sme sa väčších chýb a možno sa nám v septembri počas neformálneho bratislavského summitu podarilo čosi aj naštartovať. Naše predsedníctvo však nezlepšilo obraz únie v očiach obyvateľov Slovenska. A celkom určite nezmenšilo nebezpečenstvá vyplývajúce z nadchádzajúcich volieb v Holandsku, vo Francúzsku, v Nemecku a Taliansku.
Všetky tieto nebezpečenstvá akoby si už žili vlastným životom, bez ohľadu na reálny vývoj. Hoci počet utečencov tlačiacich sa do Európy v tomto roku najmä vďaka dohode s Tureckom dramaticky klesol, na produkcii pochybných internetových adries, chrliacich celkom vymyslené či polopravdivé – pololživé „správy“, sa nič nemení. V únii sa zvýšil dopyt po nacionalistických až fašistických politikoch, ako sme to pocítili aj my na Slovensku.
Nič z povedaného nie je dieťaťom roku 2016. Tak napríklad už pred šiestimi-siedmimi rokmi sa zrodila propagandistická figúra „lenivých Grékov“, ktorí vraj majú úžasné platy a dôchodky, ale nechce sa im pracovať a podvádzajú. Táto figúra nevznikla v Bruseli, ten ju však významne podporil, keď pred dvoma rokmi únia zoradená v jednom šíku za nemeckým ministrom financií dotlačila grécku vládu až na hranicu totálnej straty finančnej a hospodárskej suverenity.
Namiesto odstránenia najzávažnejšieho nedostatku zóny spoločnej meny, ktorým je absencia spoločnej fiškálnej politiky, sme sa dočkali poučenia, že z únie je možné „vyletieť“, ako keď neposlušného žiaka vylúčia zo školy. A rozhodne o tom vôľa silnejších. Hoci na nešťastných Grékoch sa vtedy odbavovali všetky politické garnitúry, táto lekcia z európskej solidarity nezostala nepovšimnutá.
Pokračovať by sa dalo trebárs nezmyselným ustupovaním Davidovi Cameronovi, za čo sa on únii odmenil referendom, vďaka ktorému vojde do britských dejín ako hlupák, a podobne.
Jednoducho, ak je dnes EÚ v úzkych, je to aj preto, lebo jedna politická generácia premeškala príležitosti posunúť integráciu ďalej vtedy, keď to bolo možné a potrebné. Fakt, že budúcnosť únie dnes viac-menej stojí na politickom prežití najvýraznejšej postavy tejto generácie Angely Merkelovej, všetko len dokresľuje.