Z tohto hľadiska bolo zvolenie Baracka Obamu akýmsi pomyselným vrcholom. Len pár rokov predtým, ako prišiel do Bieleho domu, britský spevák Morrissey napísal text, že Amerika je síce krajinou príležitostí, ale kde „prezident nie je nikdy čierny, žena alebo gej“. A čuduj sa svete, prešlo pár rokov a dovtedy niečo nepredstaviteľné sa stalo skutočnosťou – 44. prezidentom USA sa stal Afroameričan!
Prirodzene ďalším stupienkom vo vývoji sa javilo, že do Oválnej pracovne zasadne žena. To sa však nestalo. A namiesto nej tu máme jeho – odpudivého egomaniaka, na ktorého by pred rokom nikto nestavil ani deravý groš.
Lenže pri spätnom ohliadnutí je zrejmé, že ten regres prišiel nebadane už s Obamom, do ktorého ľudia vkladali veľké nádeje a ktoré sa napokon nenaplnili.
Pri Trumpovi žiadne očakávania nemáme, skôr obavy, ako to všetko dopadne. A možno je to tak lepšie, pretože sa vyhneme zbytočným sklamaniam. Trump môže len prekvapiť.
Mimochodom, nie je ani prvým (a pravdepodobne ani posledným) prezidentom, ktorý sa u verejnosti neteší veľkej obľube. Stačí si spomenúť na Richarda Nixona, s ktorým, pokiaľ ide o mieru odpudivosti, môže len málokto súperiť. A napriek tomu tento „zloduch“ dokázal ukončiť vojnu vo Vietname a nadviazať vzťahy s Čínou.
Ak by sme teda Trumpa posudzovali podľa toho, čo doteraz narozprával, tak naša frustrácia by bola nekonečná. Preto treba počkať a súdiť ho podľa toho, čo urobí.