Nie zamlčiavanie pravdy či nejaké klzké výhovorky. Úplne zbytočná lož, ktorej jediným zámerom bolo poslúžiť detinskému egu jeho šéfa. Každý môže vlastnými očami porovnať fotografie z Washingtonu 2009 a Washingtonu 2017.
Taká lož nemá žiadnu politickú hodnotu. Nešlo o zámienku na rozpútanie vojny alebo zásadnú zmenu štátneho rozpočtu. Ani pre ľudí, ktorí volili Donalda Trumpa, sa nič nezmení iba preto, lebo na inauguráciu ich obľúbenca prišlo menej divákov ako na inauguráciu jeho predchodcu, ktorému beztak nemôžu prísť na meno. Ani to, či sa Trump ukáže skvelým, alebo, naopak, hrozným prezidentom, nebude mať nijaký súvis s údajom o tom, koľko ľudí bolo naňho zvedavých minulý piatok.
A predsa mu to stálo za to, aby svojho hovorcu vystrčil pred médiá s takou očividnou hlúposťou a aby vzápätí šéfka jeho tlačového odboru prišla s verziou, že Sean Spicer o návšteve na inaugurácii neklamal, iba „predostrel alternatívne fakty“. Ľudia, ktorých zalieva intenzívny pocit trápnosti, by však mali pamätať na to, že celá vec zďaleka nie je len smiešna: ak je tohto schopná iba preto, aby hojila ego hlavy štátu, čoho by bola Trumpova administratíva schopná v prípade, že by naozaj išlo napríklad o rozpútanie vojny? Vo vlastnom záujme dúfajme, že toto sa nikdy nedozvieme.
Dôsledkom „zupáckych“ manierov ministra obrany za SNS môže byť iba potvrdenie trápnosti rozdávania vojenských hodností politikom.
Rozmýšľať o tenkej hranici medzi rôznymi významami slov groteska a groteskný sa momentálne oddá aj u nás. Groteska sú vojenské frčky pre civilných politikov. Groteska je pohľad na Andreja Danka bozkajúceho zarámované výložky a dojímajúceho sa hodnosťou, ktorú mu venoval minister za stranu, ktorej je on sám predsedom. Groteska je Igor Matovič, ktorého facebook opäť inšpiroval k predstieraniu, že má program – tentoraz s promptným návrhom zákona, ktorý má politikom frčky odobrať…
Vystúpenie ministra obrany Petra Gajdoša však pripomenulo ten druhý, hrozivejší význam slova groteskný. Dalo by sa ešte chápať, keď si celoživotný vojak akosi pomýli tlačovku s prejavom pred nastúpenou jednotkou. Keď však minister obrany štátu, ktorý nie je vo vojnovom ani výnimočnom stave, bez rozpakov vyhlási, že rozkaz je viac ako zákon, zábava sa končí. Toto všetko pre kapitána Danka – aké rozkazy máme potom očakávať, ak by išlo naozaj o niečo dôležité?
Výsledkom expozé Trumpovho hovorcu nemohlo byť nič iné, len opak zamýšľaného: vďaka nemu dnes už úplne každý vie, že na Trumpovej inaugurácii bolo menej ľudí ako na Obamovej. Rovnako dôsledkom „zupáckych“ manierov ministra obrany za SNS môže byť len potvrdenie trápnosti rozdávania vojenských hodností politikom (čo dobre vedia tí z povýšených, ktorí na rozdiel od Danka celú vec radšej verejne veľmi „neškrabkajú“).
Smejme sa, kým o nič nejde. Premýšľajme však o tom, čo potom, keď pôjde o veľa. Platí to pre našich lokálnych vládcov rovnako ako pre tých svetových. Rozdiel je len v miere nebezpečnosti, ale aj to môže byť relatívne.