Ministerstvo zdravotníctva bude pochopiteľne tvrdiť, že takýto zámer nemalo a nemá, ale to nie je podstatou. Podstatou je, či by taká „účtovná operácia“ v réžii úradu Tomáša Druckera privatizáciu uľahčovala, alebo nie. Pretože na Slovensku stále platí, že ak sa niečomu uľahčí cesta, už akoby sa to napoly stalo. A, žiaľ, platí i to, že špeciálne to platí o veciach, o ktorých sa vám budú všetci dušovať, že ich nechcú.
Na Slovensku stále platí, že ak sa niečomu uľahčí cesta, už akoby sa to napoly stalo. A, žiaľ, platí i to, že špeciálne to platí o veciach, o ktorých sa vám budú všetci dušovať, že ich nechcú.
Spory o tom, či spôsoby, akými sa to môže udiať (napr. exekúcie majetku VšZP), sú technicky možné, alebo nie, sú preto možno zaujímavé, ale nepodstatné. Podstatné je, prečo sa uvažuje akurát o takomto spôsobe riešenia problémov najväčšej zdravotnej poisťovne, do ktorých ju dostal bývalý manažment.
Isteže je pochopiteľné, že ak by si mala VšZP majetkovo polepšiť, museli by to byť také nemocnice, ktoré nie sú stratové. Ak by teda voľba padla na tri kardiologické a jeden onkologický ústav, ktoré sú všetky zdravé, bolo by to logické. Poisťovni by sotva pomohlo, ak by pod svoju strechu získala nemocnice, ktoré jej celkovú bilanciu ešte zhoršia.
Základná otázka však znie, prečo by poisťovňa mala vôbec nejaké nemocnice vlastniť? Zdravotné poisťovne majú za poistné vybraté od občanov a štátu nakupovať zdravotnú starostlivosť u jej poskytovateľov. Len čo sa spojí istý nákupca s istými poskytovateľmi, prichádza k nežiaducej koncentrácii.
Poslanec Miroslav Beblavý správne pripomína, že ešte aj tá Penta si pre istotu drží svoju poisťovňu oddelene od svojich nemocníc. Ak by sa pokúsila o to isté, o čo sa teraz pokúša ministerstvo s VšZP, ozveny kriku, ktorý by spustila politická strana, ktorá momentálneho ministra zdravotníctva nominovala, by obiehali okolo Slovenska aspoň tridsať rokov.
Manažment štátnej poisťovne zaťal v rozpočte inštitúcie, o ktorú sa mal starať, brutálnu sekeru, pričom nešlo o nejaký poľutovaniahodný omyl, ale o obyčajnú drzosť, keďže ten istý manažment hodlal sám seba odmeniť bizarne vysokými bonusmi. Nový manažment, aby sa vyhol nútenej správe, by mal podľa zámeru dostať do majetkového portfólia štyri lukratívne zdravotné ústavy. Nepriamo by ich tak dostal aj do svojej správy.
Nezaváňa tu náhodou niečo? Áno. Keď už nič iné, zaváňa tu minimálne duch „krízového manažmentu“ v podobe finančných a účtovných trikov, ktoré možno všeličo zlepšia na papieri, máločo však v skutočnosti.
Bývalá ministerka financií Brigita Schmögnerová má pravdu. Možno sa pýtať, či by sa s prípadným volebným víťazstvom SaS nevrátil na ministerstvo zdravotníctva exminister a nedávno angažovaný poradca tejto strany Rudolf Zajac. Skutočná otázka však znie, či sa chodbami ministerstva náhodou už dávno nepotuluje jeho duch.