Nuž vlažnejší postoj by tu bol. Ale nie k veciam – k sebe samým. Všade na svete sa nájdu ľudia, ktorí si za peniaze nechajú vŕtať do kolena. Náš problém je v tom, že my si necháme vŕtať do kolena aj celkom za nič. „Za dobrô slovo,“ aby sme sa vyjadrili štýlovo.
V Amerike vraj všetkému vládnu peniaze, počuť zľava, sprava. Lenže keby bol New York Bratislava, už dávno by namiesto do Central Parku chodili Newyorčania relaxovať do nejakého mamutieho nákupného komplexu. Ako protihodnotu zničenej zelene by dobrotivý developer k svojmu výtvoru pristavil desať tvárnicových kvetináčov s polomŕtvymi kýpťami stromov. A to by bolo všetko – my predsa na peniazoch toľko nelipneme!
Najväčšia petícia, na akú sa Bratislavčania zmohli, bola (zatiaľ) nanič. A to preto, lebo sa nezmohli na magistrát a primátora, ktorí by za vŕtanie do kolien ponúkali aspoň nejakú rozumnú protihodnotu.
Vo výsledku je vcelku jedno, či si niekto na bratislavskej radnici priamo nekalo prilepšuje, alebo je dôvodom celého chaosu obyčajná (i keď neobyčajne koncentrovaná) nekompetentnosť. Pre Bratislavčanov je podstatné, že im magistrát veselo vŕta do kolien, a nič im za to ani neponúka. Okrem sladkých rečí.
Napríklad o tom, že mesto konečne prestane byť stredoeurópskou metropolou všadeprítomných otravných bilbordov. Skutočný stav vecí zistíte prichádzajúc po ceste zo susedného Rakúska: cedule s nápismi Slovenská republika sú celkom zbytočné. Štátna hranica, to je skrátka to miesto, kde vám oči vykolú náhle sa zjaviace krikľavé obrie plagáty.
Alebo o tom, ako sa v meste konečne začne riešiť parkovanie. Nakoniec vysvitne, že jediné, čo magistrát obyvateľom mesta „pripravil“, bola hrozba, že budú musieť začať povinne platiť za parkovacie miesta – ktoré im až potom budú musieť hľadať príslušné mestské časti. Aj to s otvoreným výsledkom, takže je celkom možné, že mnohí tí, čo dnes končia deň bezradným krúžením po rodnom sídlisku, by krúžili naďalej, akurát s rezidenčnou kartou hrdo vystavenou za predným sklom.
O fiasku ťaženia proti hazardu škoda hovoriť. Všetci na radnici prisahali svoju vernosť petícii, ktorú, len tak mimochodom, podpísalo viac Bratislavčanov, ako sa ich zúčastnilo na posledných voľbách mestského zastupiteľstva a primátora. Všetci na radnici sú dnes vraj sklamaní a šokovaní.
Sklamaný je Ivo Nesrovnal, ktorého v záverečnom hlasovaní nepodporili ani jeho vlastní námestníci, nehovoriac o poslancoch. Sklamaní sú poslanci, ktorí tvrdia, že primátor Nesrovnal samotný petíciu sabotoval, keď im odrazu nedovolil hlasovať za zákaz hazardu na území mesta s výnimkou kasín v hoteloch. Sklamaní sú katolícki ultras, ktorí ako prví prišli s verziou „buď všetko, alebo nič“, ktorú si v poslednej chvíli osvojil aj primátor. V skutočnosti je to jedno. Najväčšia petícia, na akú sa Bratislavčania v modernej histórii zmohli, bola (zatiaľ) nanič. A to preto, lebo sa nezmohli na magistrát a primátora, ktorí by za vŕtanie do kolien ponúkali aspoň nejakú rozumnú protihodnotu.