Turecký prezident nás teraz deň čo deň presviedča, že v snahe upevniť si moc je ochotný prekročiť akékoľvek hranice a porušiť akékoľvek dohody.
Otázne je, či pôjde o dočasný stav, ktorý sa skončí referendom a posilnením jeho právomocí, alebo Turecko naozaj vykopalo vojnovú sekeru s EÚ.
Zdá sa, že Ankara sa definitívne vzdala svojich ambícií stať sa súčasťou Západu, a ten sa na novú situáciu bude musieť pripraviť. Hlasy, ktoré po minuloročnom podpise dohody s Tureckom o vracaní utečencov nabádali, že Európa sa musí o ochranu vonkajších hraníc postarať sama a nie byť rukojemníkom Turecka, sa teraz ukázali ako opodstatnené. Európa sa nemôže dať vydierať autoritárskym režimom, ktorý smeruje k diktatúre. Nájsť nový modus vivendi nebude jednoduché – ale bude to nevyhnutné, lebo to, čo sa nám tu odohráva pred očami, nie je nič iné ako nová studená vojna. Len komunizmus nahradil islamizmus a panturkizmus.
Turci vždy hľadeli na starý kontinent s obdivom a zároveň s istým opovrhnutím. Na jednej strane je európska prosperita pre nich veľkým lákadlom, no európsky liberalizmus sa im javí ako slabosť. Preto sú pravdepodobne ochotní vymeniť prosperitu za silnú ruku.
Tí, ktorí v minulosti tvrdili, že Turecko do EÚ nepatrí, musia cítiť satisfakciu, no zabúdajú pritom, že Turci žijúci v EÚ môžu byť piatou kolónou. Keď šéf tureckej diplomacie varuje, že Európe hrozia náboženské vojny, pravdepodobne vie, o čom hovorí…