Na začiatku bol možno dobrý zámer. Busta Vasila Biľaka v jeho rodnej obci Krajná Bystrá pravdepodobne pobúrila mnohých, ktorí považujú minulý režim za nemorálny. Biľak sa do histórie zapísal ako autor tzv. pozývacieho listu, po ktorom v auguste 1968 nasledovala invázia vojsk Varšavskej zmluvy do Československa. Vlastizradcovia a kolaboranti si nezaslúžia pamätníky, ale odsúdenie.
Problém je v tom, že odsúdení boli napokon dvaja výtvarníci – Peter Kalmus a Ľuboš Lorenz, ktorí sochu obliali červenou farbou. Podľa Krajského súdu v Prešove spáchali trestný čin a obaja dostali podmienku. Je absurdné, ak ten, kto vyjadrí názor na zločinca, je zločinec a skutočný zločinec má mať pamätník.
Namiesto paušalizujúceho zákona by bolo nepochybne lepšie, keby sme niektoré veci ponechali na rozhodovaní samospráv a zdravom úsudku ľudí. Možno sa nevyhneme excesom, ale vyhneme sa zbytočnému kádrovaniu.
Je však veľmi nešťastné, keď sa z jedného extrémneho prípadu snažíme vyvodiť nejaký paušálny záver v podobe zákona. Ako sme mohli vidieť, väčšina verejnosti síce vníma Biľaka vyložene negatívne, no nájdu sa medzi nami aj takí, ktorí sú schopní tomuto symbolu normalizácie postaviť pamätník. Ak neexistuje jednoznačný názor ani v tomto prípade, čo potom pri ostatných, ktorí sú nejakým spôsobom spätí s minulým režimom?
Napríklad taký Laco Novomeský. Preváži skôr to, že bol skvelý básnik alebo sa na neho budeme pozerať ako na komunistu, ktorý pomáhal budovať totalitný režim? Čo keď sa niekto rozhodne po ňom pomenovať ulicu alebo námestie? Novomeský sa aktívne nezapojil do odporu proti komunistickému režimu, čiže podľa navrhovanej novely by pomenovanie ulice po ňom bolo nezákonné. V 50. rokoch, v rámci procesu s tzv. buržoáznymi nacionalistami bol však spolu s Gustávom Husákom odsúdený a neskôr rehabilitovaný… Zločinec alebo obeť?
Kto bude posudzovať, či daná osoba bola alebo nebola „odporcom voči režimu“? Vytvoríme špeciálne komisie a tie vytvoria čierne zoznamy? Zámer konzervatívnych inkvizítorov – Dostála, Osuského a spol. – je zrejmý, nielen jednoznačne odsúdiť bývalý režim, ale očierniť aj všetkých, ktorých meno sa s ním nejako spája. Lenže svet nie je čierno-biely.
Nepochybne si to uvedomujú aj predkladatelia tejto novely. Bolo až komické sledovať, ako na tlačovej konferencii kľučkovali, keď reč prišla na Alexandra Dubčeka. Takisto to bol komunista, po roku 1968 odstavený, cez normalizáciu prenasledovaný, no nevyvíjal nijaké aktivity proti režimu. Navyše, námestie pred Národnou radou nesie jeho meno… Čo s ním?
Namiesto paušalizujúceho zákona by bolo nepochybne lepšie, keby sme niektoré veci ponechali na rozhodovaní samospráv a zdravom úsudku ľudí. Možno sa nevyhneme excesom, ale vyhneme sa zbytočnému kádrovaniu.