Prekvapujúca bola účasť premiéra Eduarda Hegera (OĽaNO), ktorý si zrejme zaumienil, že zalíškanie sa poslancom koaličného partnera upevní legitimitu svojej vlády. Čo je však dôležitejšie, na vlastné oči mal možnosť vidieť, ako taký kongres či snem vyzerá v praxi. V OĽaNO totiž také niečo existuje len na papieri. O tom svedčí aj Hegerova odpoveď na novinársku otázku, kedy sa budeme môcť pozrieť na snem OĽaNO. Vraj „snáď na jeseň", pričom verí, že aj jeho hnutie bude mať verejný snem, kam budú môcť prísť médiá a kde sa bude transparentne voliť vedenie hnutia. Nuž, kým vieš snívať, máš nádej.
Vráťme sa však späť k SaS, pri ktorej je faktom, že ide o ostrieľanú a druhú najstaršiu stranu v parlamente. To však skôr vypovedá o biede nášho straníckeho systému ako o výnimočnosti SaS. Bez ohľadu na hodnotenie jej politiky na druhej strane treba uznať, že strana sa radí medzi tie demokratickejšie. Napríklad, kandidáti na členov výkonného orgánu – republikovej rady totiž nie sú odkázaní na priazeň predsedu, ktorý by ich navrhoval. Okrem toho, na voľbu delegátov kongresu majú vplyv všetci členovia strany. V strane tak prebieha súťaž, čo je v mnohých slovenských stranách rarita.
Napriek relatívne dobre nastaveným vnútorným pravidlám však strane chýba to najpodstatnejšie – členovia. Alebo presnejšie, chýba vôľa prijať nových ľudí. Otec zakladateľ Richard Sulík sa v sobotu pochválil, že strana má rekordných 240 členov! To je však na štandardnú stranu nesmierne málo a SaS tak skôr pôsobí ako elitársky klub fanúšikov Richarda Sulíka.
Sobotný kongres ukázal, že SaS má nábeh na to, aby sa stala štandardnou stranou. No dnes to tak ešte úplne nie je. Skutočný krst ohňom príde až pri voľbe nového predsedu. Až vtedy uvidíme, či demokratické procesy v strane preukážu svoju opodstatnenosť a funkčnosť.