Lekári i Lengvarský hrajú vabank. V stávke sme my všetci

Pre Lekársky odborový zväz (LOZ) už nie je najdôležitejšie zvyšovanie platov. Za oveľa podstatnejšie považuje vyliečenie pretrvávajúcich vážnych chorôb v našom zdravotníctve. Ako správni lekári by mali okrem bolesti vedieť určiť aj diagnózu a liečebný postup. To zatiaľ naznačili iba matne.

30.09.2022 19:00
debata (5)

Je pravda, že to nie je ich úloha. S tým by malo prísť ministerstvo zdravotníctva, vláda či politické strany. Lenže ministerstvo zdravotníctva – nech už za posledných vyše desať rokov stál na čele ktokoľvek – stále sa opakujúce boľačky nášho zdravotníctva nedokáže spoľahlivo vyriešiť.

To neznamená, že by sa nič neurobilo či aj nezlepšilo. Len veľa vecí ide pomaly a nie sú dotiahnuté do konca. DRG systém sa nezavádza iba posledné roky, odkedy bol schválený, ani nie posledných desať rokov, ale na stole bol už v polovici 90. rokov. Sme posledný štát v EÚ, kde nefunguje.

A je tu viac sľubov ako reálnych skutkov. Aj táto vláda namiesto toho, aby riešila problémy tu a teraz, ešte nedávno videla „spasenie“ v optimalizácii počtu nemocníc či v ich rekonštrukcii (výstavbe) v rámci plánu obnovy. To sa zrealizuje až za niekoľko rokov (projekty už teraz meškajú), pritom mnohé nemocnice potrebujú pomoc obratom, pretože sú v žalostnom stave. Neinvestovalo sa do nich niekde aj tridsať rokov (ako do celého verejného sektora).

Všetci taktne mlčia o poslednej možnosti. Tak ako západné krajiny naberajú našich zdravotníkov, môžeme ich aj my prijímať z tretích krajín – z Ukrajiny, zo Srbska, z Bulharska, Ruska či napríklad aj zo Sýrie.

Lekárski odborári žiadajú zmenu financovania nemocníc z platieb zo zdravotných poisťovní. V poriadku, je to obohraná pesnička. Ani oni však neprezradili ako. Priamo v praxi pritom vidia všetky nedostatky najlepšie. Zamyslieť by sa mali na tým, ako je možné, že niektoré nemocnice fungujú celkom dobre, niektoré nie. LOZ má pravdu v tom, že potrebujeme akútne zvýšiť počet lekárov a sestier. Okrem zvýšenia platov aj „produkciou“ nových lekárov a zreformovaním vzdelávania mladých lekárov. Pokiaľ ide o platy, panujú značné rozdiely medzi jednotlivými špecializáciami. Ak z Univerzitnej nemocnice v Bratislave hodlá odísť až 80 % anestéziológov, tak to o niečom hovorí. Zvyšovanie platov sa nemôže skončiť tak, že tým, ktorí zarábajú dobre, sa pridá nominálne viac ako tým, ktorí to potrebujú najviac. Navyše už teraz dobre zarábajúci vo funkciách neutečú do Česka alebo Nemecka, aby tam robili radových lekárov.

Všetci taktne mlčia o poslednej možnosti. Tak ako západné krajiny naberajú našich zdravotníkov, môžeme ich aj my prijímať z tretích krajín – z Ukrajiny, zo Srbska, z Bulharska, Ruska či napríklad aj zo Sýrie. Prečo ukrajinskí lekári a sestry sú v Poľsku a Česku prijímaní oveľa ľahšie ako u nás? Je to iba slovenská stuhnutá byrokracia? Tak či onak vysávanie zdravotníkov bohatšími krajinami je neetické. Zdravie nie je tovar. Naši politici by mali tému nastoliť na pôde EÚ a žiadať celoeurópske riešenie.

Pred voľbami v roku 2020 vtedajšie opozičné strany sľubovali zlom vo fungovaní zdravotníctva. Dnes rezort opäť riadi nestraník, technokrat vypožičaný z armády. Sekunduje mu (opozičná) predsedníčka zdravotníckeho výboru (bez lekárskeho vzdelania a praxe), ktorá je len prevodovou pákou veľkých komerčných hráčov v zdravotníctve. Aj to je smutné zrkadlo, ako politické strany pristupujú k zdravotníctvu.

Do katastrofy zostávajú ešte dva mesiace. Na ťahu je minister Vladimír Lengvarský. Minister a odborári by sa mali prestať obviňovať z „podpásoviek“ a mali by nájsť do mesiaca spoločné riešenie. Ak sa mu to nepodarí, mal by dať šancu niekomu inému. Nechať odísť najmenej dvetisíc lekárov z nemocníc je totiž hazard.

© Autorské práva vyhradené

5 debata chyba
Viac na túto tému: #zdravotníctvo #lekári #Lekárske odborové združenie #výpovede lekárov #DRG #Vladimír Lengvarský