Už od počiatku počúval hlasy kritikov, že reforma, hoc aj dobre mienená, je uponáhľaná. A že pokyn na vydávanie nových učebníc vyšiel neskoro. Treba sa však nad to povzniesť a povedať si – hlavne, že učebnice budú! Teraz sa problém naplno prejavil v praxi. Žiaci a učitelia ročníkov, ktorých sa reforma dotkla, nemajú po prvom štvrťroku učebnice na mnohé predmety. Nič to, učia sa zatiaľ podľa starých. Alebo stoja obetavo pri kopírkach a množia učebné texty, aby ich mali všetci k dispozícii.
Po príchode nových učebníc sa ukazuje, že učitelia musia v mnohých predmetoch meniť učebné plány, podľa ktorých dosiaľ postupovali. Našťastie, vďaka láske k svojmu dobre honorovanému povolaniu, a tiež vďaka vypestovanej odolnosti voči chaotickým rozhodnutiam ministerstva, zdolajú pedagógovia aj túto prekážku. Učebné plány trpezlivo prepíšu.
Rodičia sú nemilo prekvapení, že musia platiť za cvičebnice či zbierky úloh, ktoré dostanú s meškaním. Školám zasa prispievajú na minutý toner či papiere. Najmä sociálne slabším tieto výdavky riadne načrú do peňaženky. Ale optimista musí trvať na oficiálnej a štátom uznanej pravde, že na Slovensku máme aj dnes bezplatné školstvo. A nielen bezplatné, ale aj štedré, ak vezmeme do úvahy, že na tlači učebníc môže zarobiť napríklad podnikateľ známy spriaznenými vzťahmi s vládnou koalíciou.
Pesimista by mohol školskú reformu považovať za typický príklad, keď dobre platená ministerská vrchnosť čosi vymyslí a zle platený učiteľský proletariát to musí uplatňovať v praxi. A v konečnom dôsledku na všetko doplácajú žiaci v podobe nízkej kvality vyučovacieho i výchovného procesu. Opäť sa však núka optimistický záver. Všetky diery v školstve – tie ozajstné na schátraných školských budovách, aj symbolické diery v školskom systéme, ba dokonca aj tie rozpočtové – možno predsa zaplátať hrdými zástavami slovenského vlastenectva, ako to chce spraviť SNS.