Prečo by na chod oficiálnych cirkví a náboženských spoločností mali prispievať všetci vrátane neveriacich, úplných ateistov, vlažných agnostikov, prípadne členov denominácií, ktoré u nás nie sú uznané za cirkvi?
Pravdaže, sú všelijaké veci, na ktoré sa svojimi daňami skladáme všetci. Políciou počnúc, diaľnicami končiac. Zelení aktivisti prispievajú na chod atómových elektrární, pacifisti na armádu. V takých prípadoch môžeme aspoň voliť takých politikov, ktorí majú na tieto veci podobné názory ako my sami. Zmena politických a občianskych priorít je teda možná.
S cirkvami je to inak. Obzvlášť s tou najväčšou, rímskokatolíckou. Náš štát voči nej postupuje sťaby prísne v duchu sekularizmu. Cirkevné záležitosti sú výlučne jej doménou, štát sa nestará o to, z koho spraví Vatikán (ten skutočný pán katolíkov) biskupa a koho odvolá. Štát nerieši obsah vierouky, nestará sa do jej dogiem.
Naopak to však napodiv neplatí. V kostoloch sa pred voľbami otvorene kortešuje. V novodobej histórii Slovenska neexistovala vláda, do ktorej práce sa cirkev nepokúšala zasahovať. Či už prostredníctvom „svojich“ politikov v kabinete, alebo tým, že ju vláda sama pozýva za okrúhle stoly. Štát financuje cirkevný aparát, pričom ale nemá právo žiadať od neho hodnoverné vyúčtovanie. Cirkev, ktorá je platená z daní všetkých ekonomicky činných občanov, je sama oslobodená od platenia daní z majetku. Navyše z majetku, s ktorým môže voľne narábať. Aj kšeftovať.
Neustále pripomínanie, že keby sa zaviedla cirkevná daň, doplatili by na to malé cirkvi a náboženské spoločnosti, zabúda na jednu vec. U nás predsa štát dotuje iks menšinových kultúrnych a spoločenských aktivít, ktoré by inak možno neprežili. Ak by sa po zavedení cirkevnej dane ukázalo, že menšie cirkvi potrebujú pomoc – napríklad na udržanie svojich charitatívnych a sociálnych programov a inštitúcií – získali by pomoc štátu. Zmenilo by sa „akurát“ to, že najväčšie cirkvi by žili samy a za svoje.
Zmenila by sa možno atmosféra v spoločnosti. Na prospech cirkví i štátu. Vedieť presne kto za koho hovorí, keď niečo požaduje, nie je predsa nikdy na škodu. Na škodu by to mohlo byť azda tým biskupom, ktorým vyhovuje neprehľadné narábanie s peniazmi, ale najmä to, že môžu hovoriť do politiky v mene vágneho „celonárodného záujmu“. Ten bol dosiaľ formulovaný iba nevýpovednými výsledkami sčítaní ľudu, kde sa za katolíka prihlásil jednoducho každý, kto bol pokrstený. Lenže byť pokrstený a byť praktizujúcim veriacim sú dve rôzne veci.
Skutočný sekularizmus spočíva v tom, že štát a cirkev sa navzájom v podstate nepotrebujú. A keď áno, potom je vždy jasné, kto za koho hovorí.