Koniec modernej doby

Metaforicky je to vyjadrené už úvodnou filmovou sekvenciou – kým robotníci kráčajú do továrne ako ostrihané ovce, majiteľ fabriky si vo svojej pracovni skladá puzzle. Ironický podtext má aj záverečná scéna, kde tulák Charlie na otázku svojej plačúcej družky, na čo to všetko je, odpovedá, že nádej zomiera posledná a gestom ruky naznačuje – úsmev všetko vyrieši. Zároveň obaja spolu kráčajú po asfaltovej ceste v ústrety „novým výzvam“. Chaplin sa tu s divákom očividne pohral – v prvom pláne sa táto scéna dá naozaj prečítať aj ako obrazné vyjadrenie víťazstva „nádeje“ a „životného optimizmu“ nad všetkými príkoriami nežičlivého osudu.

V inej známej scéne prichádza majiteľovi továrne, kde tulák Charlie pracuje, ponúknuť svoj najnovší produkt vynálezca autokrmičky. Prístroj údajne dokáže zvýšiť produktivitu práce a zároveň znížiť náklady, pretože robotníci už nemusia neefektívne využívať svoj čas na konzumovanie jedla. Vynálezca najskôr nechá za seba rozprávať „mechanického predajcu“ (fonograf), čo je jedna z mála zvukových scén filmu. Zaujímavejší než samotný vynález, je jeho „marketingová prezentácia“. Uvedená scéna akoby metaforicky vyjadrovala nové smerovanie moderného kapitalizmu, kde už nie je dôležitá potrebnosť či funkčnosť produktu, ale forma jeho prezentácie.

Názorné predvádzanie autokrmičky v mnohom pripomína nudné teleshopingy, ktoré sa stali populárnymi najmä v 90. rokoch, v ktorých „podomoví“ obchodníci s kŕčovitým úsmevom na tvári obklopení trblietavými štúdiovými kulisami okázalo ponúkali všemožný tovar – od krájačov na zeleninu až po CD nosiče s dielami klasikov. Vynález autokrmičky sa nakoniec ukáže ako nefunkčný a zbytočný (tulák Charlie sa tu stáva pokusným králikom), dokázal však majiteľa továrne aspoň zaujať. Scéna je zároveň akousi symbolickou vizualizáciou podnikateľského ideálu, ktorý reprezentovala najskôr továreň a po nej firma.

Dymiace komíny a vek prosperity

Približne do polovice 20. storočia boli dymiace komíny tovární symbolom ekonomického a hospodárskeho rastu. Anglická priemyselná revolúcia v druhej polovici 18. storočia predurčila budúci civilizačný vývoj, na konci ktorého sú dnes osobné automobily, počítače a mobilné telefóny. Ideály o ekonomickej prosperite a živote v materiálnom blahobyte sa opierali o presvedčenie, že prírodné zdroje sú človeku poskytnuté na užívanie a že sú nevyčerpateľné, podobne ako nevyčerpateľná je aj ľudská pracovná sila, ktorá ich za pomoci strojov premieňa na „hodnoty“.

Aj s ľudskou pracovnou silou sa teda nakladalo ako so „surovinou“, hladkému fungovaniu strojov sa podriaďoval aj pracovný režim továrenského robotníka. Najbrutálnejšou obeťou vykorisťovania sa však v továrňach 19. a 20. storočia nestávali robotníci, dospelí muži, ale tí najslabší – ženy a deti.

O krutých pracovných podmienkach, ktorým boli deti vystavené, hovoria aj dobové dokumenty. Na základe tzv. továrenských zákonov" (factory Acts), mohli deti pracovať nepretržite aj 30 hodín. Marx vo svojom Kapitáli spomína proces, ktorý sa konal v roku 1836 s ôsmimi majiteľmi veľkých továrni, ktorí boli obvinení zo zneužívania detskej práce. Majitelia fabrík na svoju obhajobu uviedli, že deti tak konali údajne dobrovoľne. Oni im vraj vo svojom milosrdenstve dopriali štyri hodiny spánku, ale „tvrdohlavé detiská ani za nič nechceli ísť spať“. Majitelia za svoj prečin boli následne potrestaní pokutou 20 libier šterlingov.

V inom dobovom dokumente sa zase uvádza, že podľa vyjadrenia jedného zo sklárskych továrnikov je „stanovenie pracovného času na jedenie pre deti nemožné, lebo určité množstvo tepla, vyžarované pecami, stalo by sa čistou stratou a vyšlo by nazmar“. Desivá nebola len dĺžka pracovného času, ale aj podmienky, v ktorých deti pracovali. V jednej zo správ sa uvádza, že v dielni, kde deti trhali vlnené handry, bol „vzduch tak plný prachu a odpadkov, že aj dospelý robotník tu musí mať ústa ustavične zaviazané vreckovkou, aby si chránil pľúca“. Podobný príbeh utrpenia sa odohráva na druhom brehu Atlantiku, kde ekonomickú prosperitu severoamerického kontinentu budujú čierni otroci z Afriky.

Papier a moc

Prosperita „storočia pary“ bola teda vybudovaná na práci rúk a strojov, pričom kapitál sa akumuloval vďaka privlastňovaniu si nadhodnoty vlastníkom „výrobných prostriedkov“ (Marx však nebol prvý a ani jediný, kto týmto spôsobom opísal fungovanie mechanizmov raného kapitalizmu). Dvadsiate storočie jeho ekonomický „úspech“ obohatilo o ďalšiu dimenziu, ktorá sa zvyčajne označuje ako „podnikateľský duch“.

Toto pomenovanie postupne nadobudlo priam magickú moc – k bohatstvu sa dá podľa jeho princípov totiž dospieť bez práce, netreba budovať dymiace fabriky, vykorisťovať robotníkov, ani za ním putovať na Klondike. Stačí mať len základný kapitál a k tomu vlastnú firmu. Firma sa tak stala akýmsi archetypom bohatstva, ideálom éry všetkých novodobých zbohatlíkov. Dali jej zelenú dokonca aj trockisti, ktorí tvrdili, že nová manažérska trieda odstraňuje rozdiely medzi kapitalizmom a socializmom.

Podľa Johna Micklethwaita éra firmy nastupuje po 1. svetovej vojne, ale jej skutočný rozmach nastáva až po tej druhej. Kultovým slovom sa stáva manažment a vzorom sociálneho správania je lojalita k zamestnávateľovi, ktorá sa však nekončí len za dverami firmy (firma sa stáva jednou „veľkou rodinou“, či dokonca prerastá do tej skutočnej). Éra budovateľského nadšenia prvej polovice 50. rokov, tak ako ju stvárňujú aj literárne diela a filmy z obdobia stalinizmu, vlastne iba kopíruje tento kolektivistický firemný model. Len s tým rozdielom, že jednou veľkou firmou sa v období „diktatúry proletariátu“ stáva celý štát.

Stachanovský ideál je iba iným variantom podnikateľskej odysey. Fárajúci baník, ktorý prekračuje všetky pracovné normy, je obdobou príbehu obyčajného chudáka s dolárom vo vrecku, z ktorého sa v Amerike vďaka podnikateľskej dravosti stáva milionár. Jednotlivé prípady sú propagandisticky povýšené na univerzálny model správania, ktorého podstatou je prekračovanie „noriem“.

Za preferovaním tzv. „individuálnej iniciatívy“, ktorej sa žiadne medze nekladú, sa však v skutočnosti skrýva snaha prinútiť pracujúcich k ešte vyšším pracovným výkonom a vyššej produktivite práce (tento pojem rovnako radi používajú tak ideológovia socializmu ako aj kapitalizmu). Velebenie individuálnej iniciatívy je teda len propagandistický trik. Naopak „prílišné“ zdôrazňovanie potreby rešpektovania individuálnych práv a slobôd predstavuje hrozbu tak pre korporativistický kapitalizmus, ako aj kolektivistický socializmus. Obe ideológie sú teda v skutočnosti postavené na potláčaní individuálnej iniciatívy – kým v neoliberálnom kapitalizme je podnikateľské prostredie nastavené tak, aby uprednostňovalo veľkých hráčov a vytláčalo či priam likvidovalo drobných podnikateľov, v „socialistickej spoločnosti“ je kolektív povýšený nad drobné individuálne záujmy jej členov, ktorí pracujú pre „blaho“ spoločnosti a strany. Kapitalistickým ideálom je, naopak, „akciová spoločnosť“, kde drobní akcionári pracujú pre veľkých investorov.

Cieľ oboch ideológií je teda spoločný; skrýva sa za ním snaha o vytvorenie novej „manažérskej kasty“ či „ústredného politbyra“, ktoré umožňujú v rukách úzkej skupiny ľudí koncentrovať obrovskú ekonomickú a politickú moc – ide teda len o rôzne formy mocenskej oligarchie. Člen tejto kasty sa už nemusí starať o svoje živobytie, ani nemusí mať pri sebe žiadnu finančnú hotovosť, pretože vzhľadom na jeho postavenie má všetko zadarmo. Bohatstvo a moc môžu byť tak zhmotnené v „papieri“ (bankovka, akcia, šek, prihláška do politickej strany, vstupenka do parlamentu či prestížneho klubu). V jednej z poviedok Marka Twaina sa prototypom tejto „papierovej moci“ stáva miliónová bankovka (v roku 1953 bol podľa nej nakrútený aj celovečerný film v hlavnej úlohe s Gregorym Peckom).

Civilizácia ako kyborg

Prelom tisícročí sa nesie v znamení spojenia priemyslu a firemného ideálu. Toto spojenie umožnil tak ekonomický model neoliberálneho kapitalizmu, ktorý po Washingtonskom konsenze na konci 80. rokov „celosvetovo zvíťazil“, ako aj rozvoj moderných technológií. Spojenie človeka a stroja je ešte viac tesné než kedykoľvek predtým. Kým v postindustriálnom kapitalizme jeho spojenie reprezentoval fordovský mechanizovaný výrobný pás, v súčasnosti sú to elektronické zariadenia a moderné informačné technológie.

Podľa českého filozofa a esejistu Josefa Šafaříka sa v modernom svete stroj stáva živiteľom a celá civilizácia je vlastne akýmsi obrovským kyborgom. Človeku už nemusia byť do mozgu vložené nejaké čipové implantáty, tak ako to stvárňujú rôzne antiutopické vízie, pre ktoré sa stáva bábkou-automatom plniacim príkazy centrálneho dozerajúceho orgánu alebo mechanizmu. Túto funkciu dnes plnia osobné počítače a internet, ktoré sa stávajú akousi predĺženou ľudskou pamäťou či vedomím.

Napríklad až do vynájdenia počítača sa pod pamäťou myslela iba ľudská pamäť, no dnes ju už majú aj neživé stroje. Hoci v skutočnosti ide len o lexikalizovanú metaforu, používa sa aj v odbornej literatúre. Slovné spojenie počítačová pamäť sme prijali bez výhrad a nepociťujeme ho už ako obrazné pomenovanie. Spojenie medzi človekom a strojom sa teda v skutočnosti udialo na úrovni jazyka a myslenia, nebol potrebný žiadny chirurgický zákrok, ktorý by naše údy či nedokonalé zmysly nahradil biomechanickými kovovými implantátmi či miniaturizovanými nanosondami. Peniaze a moc už nereprezentuje „papier“, ale virtuálny digitalizovaný svet, celé bohatstvo štátov existuje na serveroch bánk a finančných inštitúcií. Podobne aj osobný majetok, ktorý možno nadobudnúť bez práce, sa dá nosiť na kúsku umelohmotnej platobnej kartičky s drobným kovovým čipom.

Najefektívnejším mocenským nástrojom sa dnes stáva dlh, ktorý rovnako už nereprezentuje niečo reálne uchopiteľné, ale stáva sa z neho nástroj ovládania, vydierania, zastrašovania a prostriedok uplatňovania veľmocenskej politiky. Finančná závislosť je len jedna z foriem iných závislostí.

Ak by všetky tieto „dáta“ reprezentované vkladmi a dlhmi zo serverov niekto teoreticky vymazal, možno by sme zistili, že rozprávky o ekonomickej prosperite, ozdravovaní verejných financií a bankového sektora sú len súčasťou virtuálnej fikcie a my už dávno žijeme vo svetoch, ktoré nám v nelichotivých farbách opísali autori antiutópií.

Chaplin nás vo svojej záverečnej filmovej scéne uviedol na širokú asfaltovú cestu s dvoma osamotenými kráčajúcimi postavami, ktorá je prázdna a nejazdia už po nej žiadne automobily. Moderná doba sa skončila.