Kríza sa začína až teraz

Šéf Svetovej banky Robert Zoellick cez víkend ostro varoval pred ďalšími turbulenciami na trhoch a pred dlhotrvajúcou recesiou. Nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu Joseph Stiglitz vo Financial Times dokonca rezignovane vyhlásil, že boj s krízou vlády už prehrali.

15.08.2011 22:00
debata

Otázka znie, čo je vlastne problém. Politik reční, hnevá sa, že daňoví poplatníci musia zachraňovať Grékov, ktorí žili na dlh. Čo v tejto scéne často chýba, je informácia, že on sám napríklad spláca pätnásťročnú hypotéku. Podobne, ako mnoho jeho poslucháčov.

Problémom sveta nie je vládny dlh Grécka, Španielska či Talianska. Skutočný problém spočíva v tom, že objem finančných pohľadávok ďaleko presahuje to, čo by sa v dohľadnom čase za ne v reálnom svete dalo kúpiť. Cenové šoky na komoditných burzách, dramatický dopyt po menách rýchlo rastúcich ekonomík ako Brazília, problémy eurozóny – to všetko je prejavom veľmi špecifického fungovania finančného sektora dneška.

Západné ekonomiky za posledných 30 rokov prešli „veľkou finančnou transformáciou“. V Európe sa to začalo nenápadne. Britská vláda v polovici 70. rokov minulého storočia uvoľňovala reguláciu poskytovania úverov, najmä osobných. Briti potom v 80. rokoch zjednodušili podnikanie bánk s cieľom urobiť z Londýna finančné centrum sveta. Ostatné európske vlády ich v deregulačnej politike nasledovali.

Tieto zmeny vytvorili lesklý, atraktívny svet financií. Svet, kde banky cez nové a nové nástroje ľahko zvyšujú peňažnú zásobu. Pritom, ak tvoríte hodnotu v hocijakom inom odvetví hospodárstva, platíte daň z pridanej hodnoty. To však pre banky neplatí! A za všetky tieto operácie získa bankový manažér skvelé ročné bonusy. Ak sa už banka dostane do problémov, musí to byť spolu s ostatnými bankami. Potom za svoje činy nebudete platiť.

Demografický vývoj bol ďalším trikom na zvyšovanie moci finančného sektora. Na Západe ľudí presviedčali, že si musia „šetriť na dôchodok“ ukladaním peňazí do realít. Na Východe budúcim dôchodcom vytvorili „druhé piliere“. Takmer na všetky zamestnania vo financiách akoby sadol zlatý poprašok.

Bankový alebo poisťovací džob sa pred 30 rokmi pokladal za vrchol nudy. A platy často nižšie ako v priemysle. Dnes je to inak. Bežný úradník za priehradkou veľa nezarobí, no postupom hore sa platy prudko zvyšujú. Analytik s veľmi priemernými zručnosťami má v banke viac, ako keby robil niečo intelektuálne náročnejšie inde. Navyše mu médiá rady prisúdia nálepku intelektuálne­ho guru.

Spomínaných tridsať zlatých rokov bolo zdanlivo érou finančnej disciplíny. Všetky centrálne banky sa začali zameriavať na kontrolu inflácie cien bežného tovaru. Na druhej strane dramatický nárast cien investičných aktív bol akoby v poriadku. Otázka je, čo teraz. Zmeny budú bolestivé. Veď napríklad v Británii bol podiel bankového sektora na hrubom domácom produkte 15 percent. A ak prijmeme širšiu definíciu, kde do pojmu finančný sektor zahrnieme aj realitné služby či finančné operácie podnikov, je to až 30 percent.

Silnejú hlasy, že potrebujeme obdobie vyššej inflácie, ktorá trochu vyfúkne vzduch z peňažnej bubliny. Hovoria to ľudia ako Olivier Blanchard, šéfekonóm Medzinárodného menového fondu, či harvardský akademik Kenneth Rogoff.

Až také jednoduché to však nebude. V nastávajúcom období veľkého prečisťovania súvah bánk a hľadania nového ekonomického modelu ktosi mnoho stratí, iný získa. Nečelíme bankovej, ale politickej kríze. Výkyvy na burzách aj pokračujúce problémy eurozóny pomaly prebúdzajú svet do poznania, že banková kríza, ktorá sa začala v rokoch 2007 a 2008, bola iba predohrou. Prebúdzame sa do bolestivého obdobia.

debata chyba