O tom, čo Smer chce, nevieme vlastne nič. Jeho predseda Robert Fico minulý týždeň skritizoval súčasnú vládu za to, že počas zasadnutí „málo pracuje“. Pár dní predtým sa podpredseda strany Dušan Čaplovič pustil do ministra školstva s tým, že málo vykonal. Zvyšok „kritiky“ predstavujú osobné urážky v parlamente a na napochytro zvolaných tlačových konferenciách.
Čas strávený v opozícii je pritom v podstate jediný, keď politická strana na sebe reálne pracuje. To znamená, keď tvorí program. Autor týchto riadkov si spomína na zjazd britskej Labouristickej strany v roku 1996. Bolo to niekoľko mesiacov pred voľbami, no kľúčové časti vládnej politiky už boli pokope.
Či už išlo o neskôr veľmi úspešný projekt revitalizácie zanedbaných a nebezpečných predmestí britských miest, alebo o plán znížiť do roku 2010 (áno, na takú dlhú dobu dopredu sa počítalo) počet detí žijúcich v chudobe o polovicu. Ten sa nepodarilo splniť, no program aj nezávislí pozorovatelia hodnotia ako v podstate úspešný. A vedenie strany jasne komunikovalo základné body makroekonomickej politiky.
Program vznikal dlhé roky, v spolupráci s ideologicky príbuznými think tankmi. Samotný zjazd bol hektický, s množstvom seminárov a diskusií, no prominenti si už mohli oddýchnuť. A venovať sa priaznivcom. Spomínam si na konverzáciu pri pive s niekdajším šéfom Labouristickej strany Neilom Kinnockom alebo s budúcim vicepremiérom Johnom Prescottom.
Nie každá európska strana má až takúto tradíciu. Stačí sa však pozrieť napríklad na českých sociálnych demokratov. Skromne, no predsa teraz pracujú na novom programe.
Smer je však veľmi nezvyčajný subjekt. Strana jedného človeka. Ani HZDS nikdy nebolo tak dominantne budované na jednej osobe. Ak by zajtra prestal existovať Fico, skončí aj Smer.
Nejde o programové zoskupenie. Hlavný plán? Nejako spraviť volebnú kampaň. Je jedno, čo sa porozpráva. Legendárnym sa stal happening pred SPP, kde mladý tieňový minister energetiky, o ktorom predtým ani potom už nik nepočul, sľúbil, že budú hedžovať ceny plynu.
Po voľbách Smer pozval do vlády pár profesionálov (najmä ministerstvo zahraničných vecí), kým ekonomické veci postrážili vyslanci veľkopodnikateľov. Popri týchto dvoch skupinách sa uživil hocikto, kto mal dostatok drzosti.
Vizitkou boli desaťtisíce eur, ktoré premiér zo svojej rezervy minul na výlety modelky do Spojených štátov, aby „reprezentovala krajinu“. Na neuveriteľné maniere nabehli ministri. Stačí spomenúť, ako si Viera Tomanová dala služobné auto poslať do Lisabonu.
Mení sa dnes niečo? Vôbec nič. Smer vo voľbách asi uspeje. Ľudia majú experimentov po krk a volia hocikoho, kto im sľubuje pokoj. Navyše samotnému Robertovi Ficovi nemožno uprieť bystrosť a určité štátnické vystupovanie. Inak strana nemá nijakú snahu vnútorne sa kultivovať. Zato jednoduchý apetít na peniaze sponzorom a mnohým prominentom nechýba. Neskončí sa to dobre.