Spomeňme represívny tlačový zákon, rušenie nezávislosti centrálnej banky, rozhadzovanie peňazí prevedených z dôchodkových účtov či prijímanie novej ústavy, ktorá ustupuje od občianskeho princípu.
Veľkomaďarské myšlienky živí maďarská diaspóra v Európe a Amerike. A tieto skupiny aj kryjú Orbánovej vláde chrbát. Európa síce – na rozdiel od USA – frfle, stále to však nie je zahraničnopolitická katastrofa.
Pritom ide o pokračovanie konfliktov, ktoré sa začali už po páde železnej opony. Maďarsko vtedy odmietlo pokračovať v projekte Gabčíkovo-Nagymaros. Ostentatívne z ekologických dôvodov, ale úlohu hrala aj politika: neochota projektom potvrdiť južnú hranicu rozpadávajúceho sa Česko-Slovenska.
To, čo sa deje u susedov, je však pripomenutím inej, temnejšej hrozby. Áno, budapeštianske tančeky sú nepríjemné, ale v podstate neškodné. Maďarsko má proti sebe hneď tri štáty – Slovensko, Rumunsko a Srbsko. A zmenám hraníc alebo zneužívaniu zahraničných menšín nie je v rámci Európskej únie naklonená verejná mienka ani právne prostredie.
Oveľa viac sa treba zamýšľať nad hrozbou, že Slovensko odkopíruje maďarský politický cyklus. Od reformného miláčika po krajinu s dezorientovaným obyvateľstvom a hlboko populistickou diskusiou.
Nejde o povrchnosti, ako existenciu nacionalistických strán. Slovensko dnes žiaden virulentný nacionalizmus nemá. SNS je v podstate zábavným podnikom biznismenov, s občasným mihnutím sa nedávnych či dávnejších spravodajských dôstojníkov kdesi v pozadí. Stranu potrebujú najmä bratislavskí intelektuáli, aby sa mali nad kým spôsobne rozčuľovať.
Ide skôr o atmosféru bezvýchodnosti a prázdnoty. Deväťdesiate roky minulého storočia boli obdobím malého intelektuálneho kvasu. Médiá boli pestrofarebné. Literárna scéna mala inovatívne prvky, napríklad v oblasti sci-fi poviedok. A keď prišiel na scénu film Záhrada, vyzeralo to, že štát si dokáže vybudovať prostredie príťažlivej domácej, svojskej kultúry. Takej, ktorá by bola prínosom Európe. Západ je tak trochu unavený z vlastného úspechu – preľudnený, materialistický a presiaknutý mestskou kultúrou. Slovensko malo šancu stať sa prínosom.
To všetko je však minulosť. Domáca kultúra sa v podstate zrútila. Štátnou doktrínou je predaj lacnej pracovnej sily a intelektuálne debaty suplujú projekty platené z demokratizačných grantov či eurofondov. Bratislavskej politike dominuje generácia, pre ktorú je hrdinským činom napísať výsmešný blog či postaviť sa s transparentom pred nejaké veľvyslanectvo. Verejná politika sa zúžila na účtovníctvo. V tejto absencii pozitívnych myšlienok neexistuje nič, čo by zastavilo nárast čisto reakčného, populistického diskurzu.
Ktosi kedysi výstižne charakterizoval politiku hodnôt ako proces, kde sa vytýčia ideály a potom sa z nich zachraňuje, čo sa dá. Pre tých, čo v deväťdesiatych rokoch dúfali, že zo Slovenska môže byť svojbytná kultúra bez komplexov, je to výstižné zhrnutie situácie. Zachrániť to, čo sa ešte zachrániť dá.