Svedčí skôr o inom: Trianonský komplex súčasnej maďarskej vlády (či už skutočný, alebo umelo živený) je taký silný, že sa takýmto spôsobom potrebuje „zviditeľniť“ aj smerom navonok. Ak by dávna trauma v prípade jednotlivca prerástla do obsesie, tak by mu pravdepodobne každý lekár navrhol navštíviť psychoanalytika. Čo však s krajinou, resp. jej vládnou garnitúrou, ktorá sa potrebuje stále hrabať v minulosti a pokúša sa na tom budovať svoju identitu?
Aj keď predstavitelia Budapešti vyhlasujú, že nejde o žiadnu nostalgickú spomienku, je to len jeden z ďalších prejavov ich okázalej politiky, ktorá sa v rôznych náznakoch snaží ukázať svoj nesúhlas so súčasným stavom vecí.
Na porovnanie: predstava, že dnešná Nemecká spolková republika by pri podobnej príležitosti vyvesila mapu wilhelmovského cisárstva, alebo nedajbože mapu z obdobia rokov 1939 – 1945, je taká absurdná, že ju nikto ani nahlas nevysloví.
Orbán a spol. však skúšajú, čo si môžu dovoliť a čo im ostatní budú tolerovať. Ak v dnešnej Európe určite niečo nepotrebujeme, tak je to práve takáto politika, ktorá neprestajne jatrí staré rany.