V prvom rade to bolo rozhodnutie vlády zvýšiť ročné univerzitné školné až na 9-tisíc libier (vyše 10-tisíc eur), teda takmer na trojnásobok dnešného. A zaiste aj drastické zníženie štátnych financií pre univerzity o 80 percent. Na povesti konzervatívnej vlády nepridáva ani nekompromisné obmedzenie počtu študentov, ktorých mohli univerzity prijať od tohtoročného septembra – nebolo prijatých približne 190-tisíc záujemcov (27 percent). K tomu všetkému vláda chce, aby sa univerzity v záujme úspor zlučovali a znížili vlastné náklady spoluprácou so súkromným sektorom.
Vzbúrili sa aj študenti na univerzite v Bristole, považovanej za jednu z lepších britských vysokých škôl. Študenti vám tu povedia, že na nejednej prednáške sa ich teraz tiesni aj vyše 300, že semináre, základ dobrého univerzitného vzdelania, sa hromadne rušia. A hrôza – seminárne práce už nemajú opravovať učitelia, ale ich študentskí kolegovia!
Univerzitné školné sa v Británii zaviedlo v roku 1998. Briti mali vtedy v podstate dve možnosti: buď znížiť počet univerzitných študentov zavedením limitov pri prijímacom pokračovaní, alebo nájsť ďalšie výdatné zdroje financií.
Lenže univerzitné vzdelávanie stojí študentov stále viac a viac, no súčasne jeho úroveň klesá. Únia študentov je presvedčená, že ustavičné zvyšovanie poplatkov povedie k tomu, že štúdium bude prístupné predovšetkým „finančným elitám“.
Problémom (nielen britským!) je komercionalizácia spoločnosti, snaha od základov zmeniť mravný základ konania britských univerzít. Predstava vzdelania ako hodnoty prospešnej pre celú spoločnosť má byť nahradená tým, že dobré je iba to, čo je dobré pre podnikanie. Jednoducho – univerzity sa považujú za motory hospodárskej prosperity, za inštitúcie, ktoré umožnia budúcim zamestnancom dosahovať vysoké zárobky.
Britských univerzitných manažérov za posledné roky už neveľmi zaujíma výskum či nápady, ale to, ako získať peniaze. Učiteľom sa často dáva najavo, že ich prvoradou povinnosťou je zarábať peniaze na svoje platy.
Súbeh otvorenia univerzít veľkému počtu študentov a zavedenia horibilného školného viedli k vzniku nepoctivého systému – študent platí za niečo, čo nemá reálnu hodnotu. Nie je podvodom, ak študent platil vysoké školné a po skončení štúdia zistí, že titul, ktorý ho stál vyše 60-tisíc eur, má už pomaly každý? Že ten drahý titul je papier, ktorý na prípadného zamestnávateľa zvláštny dojem nerobí?
Len naivní mohli čakať, že ak sa za vzdelávanie bude platiť, pošle Harry Potter čarodejníka, ktorý na počkanie zlepší kvalitu univerzít. V Británii asi nenájdete dôkaz, že univerzitné štúdium sa od zavedenia školného zlepšilo. Skôr naopak, študijné programy platiacich študentov majú pričasto menej kontaktných hodín s profesormi, menej cvičení, obmedzený výber prednášok. Predovšetkým humanitné odbory sa prepadajú do čoraz hlbšej krízy. Nie je to vina učiteľov a asi ani univerzitných manažérov – vláda proste systém nastavila tak, že sa z neho stal „mlynček na peniaze“.
Univerzity sa dostali do zajatia komerčných záujmov. Výsledky štúdií financované komerčnými firmami často ukazujú zaujatosť v prospech ich záujmov. Pravdaže to neznamená, že univerzity by nemali spolupracovať s podnikateľskou sférou, ale musia jestvovať jasné hranice, aby produkovali spoľahlivé a nezávislé informácie.