V prípade Grécka vyhliadky, bohužiaľ, nie sú dobré. Záchranný program, ktorý mu pred dvoma rokmi naordinovalo medzinárodné spoločenstvo, bol od začiatku pochybný. Mnohí ekonómovia upozorňovali, že krajina nemá nijakú šancu „preškrtať sa“ k solventnosti. Nemá prakticky čo exportovať, takže vnútorná devalvácia (zníženie miezd) nemá veľký efekt. A neplatí, že zníženie nákladov výrazne pomôže turizmu. Kapacity sú obmedzené a pred krízou boli využívanie „nadoraz“.
Navyše, tie mzdové náklady boli tak či tak kontrolované využívaním lacnej, často nelegálnej pracovnej sily z postkomunistickej Európy. Škrty prispeli k prudkej kontrakcii hospodárstva. Tým sa aj čisto aritmeticky menil pomer hospodárskej základne a dlhu. Takže v pomere k hrubému domácemu produktu dlh dokonca za dva roky prudko narástol (zo 120 na 160 % HDP).
Iste, rozhodnutie eurozóny z 2. mája 2010 okamžite poskytnúť Grécku hotovosť a následné rozhodnutie ministrov financií EÚ z 9. mája vytvoriť „euroval“ pre ďalšie podobné prípady išlo správnym smerom. No po nich mala ihneď nasledovať reštrukturalizácia gréckeho dlhu a plán reforiem bánk. Pripomeňme, že daňový poplatník zachraňuje v prvom rade nie Grékov, ale banky. Nemecké, francúzske, ale aj niektoré slovenské, ktoré hlúpo nakúpili množstvo gréckych dlhopisov.
Samotné škrty pritom nefungujú nielen v Grécku. Európsku pôžičku si muselo zobrať aj Írsko. „Keltský tiger“ mal vždy lepšiu pozíciu ako Grécko. Tiež nemá veľkú priemyselnú základňu. Ale túto kedysi síce zaostalú, no anglicky hovoriacu poľnohospodársku krajinu po vytvorení spoločného európskeho trhu v 80. rokoch využívajú americké firmy ako svoju európsku základňu. V 90. rokoch jej liberálne regulačné prostredie navyše pritiahlo investičné fondy. Táto ekonomika služieb dostala v kríze poriadnu ranu. Reštart sa jej nedarí. Podobne ako Portugalcom, ktorí čoskoro budú musieť dostať ďalšiu pôžičku.
Spolu s tlakom na finančný sektor mal prísť aj rastový plán. Ale až dnes, po dvoch rokoch, sa konečne tvorí konsenzus. Za posledné týždne o prorastových opatreniach zrazu začal hovoriť celý rad vrcholných politikov, od britského až po českého premiéra. A Európska komisia v tejto zmenenej atmosfére začala pripravovať „investičný pakt“, ktorý členským štátom predostrie na ich júnovom summite.
Význam francúzskych prezidentských volieb je v tom, že Hollande patril ku kritikom „politiky škrtov“ a Nemcami presadzovaného fiškálneho paktu.
Po víkende vieme nasledujúce: Gréci budú trpieť ešte viac, krajina smeruje k chaosu. No ten zároveň vyvolá ešte silnejšie reakcie proti politike škrtov. Paralelne s tým v druhej najväčšej ekonomike EÚ dochádza k zmene rétoriky. Nie, od Hollanda nemôžeme čakať revolúciu. No aj jeho zvolenie prispeje k obratu smerom k väčšiemu dôrazu na rastovú politiku, tak na úrovni členských štátov, ako aj na úrovni EÚ.