Nový šéf slovenskej diplomacie chce, naopak, ohurovať tým, že vzťahy s touto krajinou obmedzí. Jeho vyhlásenie je v rozpore s inou prioritou jeho rezortu. Ak by chcel totiž dôsledne vyvíjať „aktívnu európsku politiku“, musel by vedieť, že vzťah Európskej únie k Havane sa v posledných týždňoch výrazne zmenil.
Po prepustení desiatok politických väzňov dnes existuje aj v Bruseli reálna snaha zmeniť oficiálnu politiku voči Kube. V tomto duchu sa vyjadril niekoľkokrát španielsky minister zahraničných vecí Miguel Ángel Moratinos, ktorý minulý rok prelomil diplomatickú blokádu ostrova a rokoval s Felipe Perez Roquom – šéfom kubánskej diplomacie.
Možno to však Mikuláš Dzurinda už nemá ako zistiť, keďže za jednu zo svojich priorít považoval okamžité odvolanie bývalého novinára a znalca Španielska a Latinskej Ameriky Jána Škodu z postu nášho veľvyslanca v Madride.
Nie je celkom jasné, prečo trpí Dzurinda snahou zapáčiť sa niekoľkým osamelým extrémistom, ktorí mali náhodný vplyv na formovanie zahraničnopolitickej doktríny. Podobne ako Ivan Mikloš ani Dzurinda zrejme nepostrehol, že za štyri roky v opozícii sa svet zmenil. Tak ako Ivan Mikloš prvé dni v úrade zistil, že Slovensko sa skutočne stalo členom euroskupiny, zrejme Dzurinda ešte nezistil, že americkí voliči nás zbavili Georgea W. Busha, ktorého zločiny v Iraku a v Afganistane len začíname poznávať.
Pár dní po zverejnení vojnových denníkov z Afganistanu organizáciou Wikileaks by ma skôr zaujímalo, čo si Dzurinda myslí o vojne, ktorá, ako sa ukazuje, je rovnako beštiálna a surová ako všetky ostatné. Dzurinda sa totiž vo svojom vysvetľovaní postoja ku Kube odvolával na nejaké „základné princípy a hodnoty“.
Rád by som teda zistil, či sú to tie isté, v mene ktorých vojaci NATO vraždia pod Hindukúšom Afgancov pri cisternách s vodou alebo školákov v autobusoch? Lebo podľa týchto princípov, ktoré urobili z našej humanistickej civilizácie takmer postrach sveta, by mala byť Dzurindovou prioritou skôr snaha otvoriť veľvyslanectvo v Severnej Kórei. To je jedna z posledných krajín na svete, ktorá chce budovať mier vo svojom regióne rozmiestňovaním rakiet na 38. rovnobežke.
O podobnom mierovom riešení blúzni v Európe už iba Dzurinda, ktorý podporuje rozmiestnenie rakiet v Českej republike. Je mi jasné, že si na Hlbokej ulici v Bratislave buduje paralelný premiérsky úrad a cez snahu kontrolovať nominácie zahraničnoobchodných radcov aj ministerstvo hospodárstva. No popri všetkých týchto ušľachtilých plánoch by nemal zabúdať na jednu dôležitú vec. Jeho bývalý pán George W. Bush už v hre skončil a Dzurinda môže so svojimi postojmi už čoskoro zacítiť v Európe izoláciu, akú nepoznala Kuba ani v najkrajších rokoch embarga.
