Pri všetkej úcte, podobná myšlienka sa mohla zrodiť tak akurát v hlave futbalistu. Okrem iného aj keby si teoreticky z bánk vybrali svoje peniaze státisíce námezdne pracujúcich Francúzov, so sektorom to neurobí nič. Bol by to iba zlomok peňažnej zásoby. A vracala by sa do bánk pri platbách. Navyše tí chudobnejší bývajú pomerne zadlžení, skôr sú oni závislí od finančných ústavov ako naopak.
Realistickejšou formou nátlaku sú tradičné štrajky a demonštrácie. Aj napriek ekonomickej kríze sme však zatiaľ ďaleko od nepokojov 70. a 80. rokov. Rozpadom tradičných priemyselných štruktúr totiž zmizli centrá vysoko odborovo organizovanej, sústredenej pracovnej sily. Pracujúci tiež žijú v oveľa lepšom materiálnom komforte ako pred tridsiatimi rokmi. Ak nehrozí hlad, situácia je prosto pokojnejšia. A politika sa stala menej konfrontačnou. V 80. rokoch Margaret Thatcherová poslala proti štrajkujúcim baníkom policajtov, ktorí niekoľko mesiacov prakticky permanentne okupovali kľúčové oblasti. Podobné akty alebo vášnivú rétoriku tých rokov si dnes len ťažko možno predstaviť.
To neznamená, že je mier. Francúzsko a Veľká Británia majú pomerne búrlivú jeseň. Protesty sú aj inde. Napríklad českí odborári si demonštráciami vymohli ústupky v auguste, teraz plánujú rozsiahle protesty a štrajky na 8. decembra. Najdramatickejšie je to, samozrejme, v Grécku a výbuchy možno očakávať v Írsku.
Bez inteligentnej diskusie sa však hnev pretaví maximálne do rozbitých výkladov. Čo politické riešenia? Našťastie aj tu sa niečo deje. Pokročili snahy progresívnych síl vytvárať celoeurópske siete. Jedna z najprominentnejších, Policy Network, je projektom labouristických intelektuálov. Hlavným „guru“ projektu je Anthony Giddens, jeden z najcitovanejších sociológov sveta a bývalý ideologický šéfporadca Tonyho Blaira. Ide o diskusný priestor pre špičkových európskych akademikov. Na druhej strane napríklad European Alternatives, paneurópska sieť aktivistov, je nestranícka, no tiež sa snaží o výrazné posilnenie diskusií na témy, ako je sociálna politika v 21. storočí.
A čo Slovensko? Ide o jednu z najpokojnejších krajín Európy. V novodobej histórii došlo azda len k dvom výraznejším a úspešným nátlakovým akciám. K protestom kamionistov proti mýtnemu systému pred pár mesiacmi a k štrajku vodičov MHD v Bratislave pred desiatimi rokmi.
To je možno dobre. Lepšie ako konfrontácia sú predsa len rozumné diskusie a riešenia, nie? Bohužiaľ, ani v tomto smere sa veľa nedeje. Objavujú sa sporadické snahy priniesť na Slovensko „kritickú ekonómiu“. Teda niečo, čo nastaví zrkadlo jarmočnému liberalizmu, ktorý je stále hlavnou „modernizačnou ponukou“ v slovenských politických diskusiách. „Trh všetko vyrieši.“ No aj tieto „kritické diskusie“ sú často veľmi povrchné a intelektuálne neúprimné. A naivné.
Tak trochu ako Eric Cantona. Ten si však úlety môže dovoliť. Aj tak si ho svet bude pamätať aspoň ako skvelého futbalistu.